?

Log in

No account? Create an account

Previous Entry | Next Entry

Lienka dole hlavou 13/22

O tom, ako zachádza slnko a o tom, či sa Seth nezbláznil...

 

13. kapitola

 

Lenivo som sa pretiahol v posteli a vsunul som si vankúš viac pod hlavu. Ospalo som pootvoril oči a chvíľku som neprítomne pozeral do vzduchoprázdna, kým som si začal uvedomovať kontúry postele, izby. Hľadel som k oknu, za závesmi presvitala dvíhajúca sa tma, odlišujúca ráno od noci len svetlejšími odtienkami. Moja myseľ sa pomaly preberala zo spánku a po pár štartovacích pokusoch sa mi telom rozlial príjemný pocit. Veľmi príjemný pocit. Lebo v mojej izbe bolo teplo, ako v nej nebývalo. Vzduch bol vydýchaný, ako nebýval, keď som tam spával sám. Moja posteľ neplakala osamelosťou a izba nezívala prázdnom. Pohol som hlavou a s mimovoľne sa dvíhajúcim úsmevom som sa pozrel iným smerom.

Lawrence, oblečený len v tričku, lebo džínsy zo seba zhodil niekedy v priebehu noci, keď usúdil, že sú na spánok nepohodlné, pomaly prechádzal popri stene. Len z nohy na nohu, kráčal popri nej a prstami prechádzal svetlo krémový náter na nepravidelne nanesenej omietke. Zastal pred oknom a opatrne sa dotýkal smotanovo sfarbených závesov, akoby skúšal kvalitu látky, jemne ju hladkal a prechádzal jej okrajmi, pozoroval, ako sa vlní. Znova sa pohol a išiel prstami ďalej po stene, dotkol sa dvoch malých obrázkov krajiniek, chvíľu sa na ne díval. Potom opäť pohladil stenu a idúc po nej prstami, prešiel ku skrini. Nehlučne ju otvoril a pristúpil k veciam a znova len prechádzal prstami po zložených kôpkach tričiek, svetrov, nohavíc. Ticho, zaujato som ho pozoroval a nemyslel som na nič. Kedy vstal z postele, ako dlho je už hore a prečo sa vydal na prieskumnú púť po mojej malej podkrovnej izbe... Možno preto, že som trochu chápal, čo robí. Táto miestnosť bola prvá, do ktorej vkročil a ktorá nepatrila do jeho domu. Bol to preňho nový, neobjavený svet a on sa správal rovnako opatrne a zároveň nadšene ako Krištof Kolumbus, keď prvýkrát vkročil na pôdu Ameriky.

Po chvíli kochania sa v mojich veciach a preberaní sa mojimi bundami, nechal skriňu tak a prešiel o jeden krok doľava. Hladkal som pohľadom jeho útlu postavu, štíhle holé nohy, mierne sebecky som zatúžil, aby nemal potrebu obzerať si to tu, aby ešte ležal pri mne, tak ako ležal celú noc. V objatí, ktoré bolo pre mňa novým, neobjaveným svetom. Hoci by sa zdalo, že niečo také už poznám. Iste, líhaval som s mužmi, býval som s nimi aj celé noci. Ale nikto z nich nebol on. Nikto nebol Bambi.

Lawrence zastal pred mojím zrkadlom a ja som v odraze uvidel jeho tvár. Zazdalo sa mi, že sa usmieva, hoci jeho ústa to nedávali najavo. Len oči mu žiarili niečím tajomným, keď si pomaly siahol k vlasom a odhrnul si ich na stranu. Hebko mu skĺzli po chrbte, dlhé niečo pod lopatky. Naklonil hlavu nabok a prstami sa dotkol svojho hrdla, poznačeného teraz veľmi zreteľnými tmavnúcimi fľakmi. Odhodil si vlasy ešte viac na stranu, akoby to chcel vidieť poriadne a pohladil si fľakatú pokožku. Usmial sa a teraz sa aj jeho pery dvihli v zasnene víťaznom výraze. Akoby bol na to hrdý. Nechápavo som sa usmial tiež, lebo ja som na svoj výtvor až tak hrdý nebol, vedel som veľmi dobre, že sa to nemuselo stať, keby som trochu rozmýšľal. Ale dalo sa to pri ňom? Pri tej opojnosti, ktorá z neho šla, akoby vylučoval nejakú drogu... Pri ňom som nemyslel nikdy. Možno to bola chyba, možno som sa mal krátko pred svojou osemnástkou začať správať ako dospelý človek a zvažovať situácie, hlavne tie neprípustné a tie rizikové. Lenže mne všetky podstatné fakty unikali. Nakoniec ako vždy. Svet, ktorý neexistoval, ten vysnený, sa pre mňa pri Lawrencovi stal oveľa dôležitejším než ten skutočný. Možno preto, že on iný nemal. Možno preto, že jeho svet bol oveľa nenáročnejší ako môj. A hlavne nepoznaný a lákavejší...

Postával pred zrkadlom a spokojne sa na seba usmieval, akoby bolo všetko v najlepšom poriadku a všetko šlo podľa jeho plánov. Iste podľa nejakých tajných plánov, ktoré so mnou mal, ak som sa mohol nádejať, že ma do niečoho takého zahŕňa. Vlastne som netušil, čo preňho znamenám. Jeho nočná návšteva niečo dokazovala, to hej, ale nič nepotvrdzovala. Lenže ja som v tej chvíli ani žiadne potvrdenia nepotreboval.

Lawrence sa odklonil, tak aby sa v zrkadle odrážala aj posteľ a ja som si všimol, že sa v odraze pozerá na mňa. Oči som mal pootvorené len na ospalé štrbinky, ale aj tak bolo zrejmé, že ho pozorujem. Zľahka som sa pousmial a on mi oplatil úsmev rovnako letmým nadvihnutím kútikov úst. Pomaly sa otočil a pár ľahkými krokmi podišiel k posteli. Všimol som si pritom, že má na nohách moje ponožky a netuším, kedy ich vymenil za svoje.

Prisadol si ku mne, nie príliš blízko, ale ani zase ďaleko. Vlasy zastreli jeho hrdlo, akoby teraz schválne zakryl to, čo má na ňom, akoby som ani ja nebol hodný toho, aby som videl jeho výhru. Asi patrila len jemu. Pousmial som sa viac v odbojnej myšlienke, že nech si ju nechá. Veď spolu s ním som vyhrával aj ja.

   „Pôjdem,“ zašepkal, „kým sa vaši zobudia.“

Vytiahol som si ruku spod periny a zľahka som dlaňou prikryl jeho dlaň. „Dobre,“ odpovedal som jednoducho. Lawrence pohliadol na naše ruky a dvihol pohľad k mojej tvári, usmievajúc sa tak zasnene, až sa mi zachcelo siahnuť po ňom viac, stiahnuť ho k sebe a vtiahnuť ho viac do tých snov, ktoré sám vytváral. Ale vedel som, že je to len tým ránom, tou skorou hodinou, tým, ako nereálne všetko pôsobí. Nemohol by som ho privinúť k svojmu telu, nežne mu zvliecť spodné prádlo a kochať sa v jeho tlmených stonoch. Niečo také sa proste nedalo ani v snoch. Neviem prečo mi práve to, že som si to uvedomoval, prišlo také nádherné. Lebo on vedel, že si to uvedomujem a preto bol taký pokojný. Ako veľmi mi dôveroval, som samozrejme vtedy nemal ani šajnu. A to, prečo sa tak stalo, mi nevedel vysvetliť nikto ani nikdy neskôr.

Vytiahol si dlaň spod mojej ruky a začal sa obliekať. Pozoroval som ho celý čas, cítiac sa udivujúco príjemne v situácii, kedy som to nebol ja, kto odchádza z cudzej postele, ale niekto odchádza z mojej a bol v tom rozdiel, ktorý by som nikdy nepochopil, ale ktorý bol úžasný. Keď sa sklonil a jeho pery ma pošimrali na spánku, prichytil som si ho za plece a vtisol mu na líce vďačný bozk. Usmiali sme sa na seba a on v tichosti odišiel. Cítil som sa tak neskutočne šťastne, ako som sa necítil ani po sexe. A cítil som sa tak stále aj vtedy, keď začalo svitať a pritom nevychádzalo slnko...

 

Doobedie som prežil v mrákotách, neuvažujúc vôbec nad ničím, ani nad tým, čo bude poobede. Vedel som len, že som sa zaľúbil a to takým udivujúcim spôsobom ako ešte nikdy. Nechcelo sa mi skákať, nechcelo sa mi kričať, nepredstavoval som si celodenný sex s vytúženým mužom. Chcel som len byť s ním. Zvláštne na tom bolo to, že som s ním nechcel byť len toto poobedie. Vlastne by som to poobedie pokojne oželel, aj celý týždeň. Ja som s ním chcel byť tak nejako... neurčito stále. Celý život? Naozaj som bol akosi... divne zaľúbený.

Poobede som si doma zložil tašku a vydal som sa krížom cez záhrady k susedom. Zaklopal som na dvere a čakal som ako obvykle. Lawrence neotváral, a tak som zaklopal ešte raz a znova, lebo toto mi robieval raz za čas, nechával ma čakať, akoby to bola dobrá hra. Lenže stál som tam dosť dlho a ani po opakovaných klopaniach nikto neotváral. Boli len tri hodiny, nič mi nehrozilo, a tak som prešiel pred hlavný vchod a klopal tam. Stále nič. Zadumane som prešiel pod jeho okno a začal doň hádzať kamienky. Odrážali sa od skla, v skle šedé mračná. Ktovie ako vyzerali vtedy moje oči a či sa v nich okrem všade prítomnej a rozliezajúcej sa šedosti zjavovalo aj niečo iné. Dúha určite nie, lebo slnko patriace všetkým som nevidel a to moje súkromné sa tiež neukazovalo. Nechápuc, čo sa deje, som začal obchádzať dom a klopal som a hádzal znova kamienky do okna. Mohol som to tak robiť aj hodinu a bez výsledku. Nakoniec som sa zmätene ostal opierať o roh domu a hľadel som pred seba. Nenapadala mi žiadna príčina, prečo by ma Lawrence ignoroval. Počuť ma musel určite, vždy ma počul a vždy na mňa čakal. Vedel, o ktorej zhruba chodím. Žeby neotváral naschvál, mi prišlo úplne smiešne. Ráno predsa vyzeralo veľmi sľubne. Nespomínal som si na jediný náznak toho, že by sa mu niečo nepáčilo, alebo žeby sa na niečo nahneval, niečo ho naľakalo... A pritom som vedel, že som si to mohol nevšimnúť. Že tam nejaký náznak mohol byť. Ale prišlo mi to také nepravdepodobné... Vybavoval som si jeho výraz v zrkadle, taký spokojný z tých modrín na krku, čo som mu porobil svojou dychtivosťou. Veď vtedy sa tajne tešil z toho, čo sa medzi nami dialo a ako sa to vyvíjalo, nedokázal som si predstaviť, že by si zrazu zmyslel, že v tom nechce pokračovať, žeby ma vymkol zo svojho sveta a svojho života... Lenže netušil som, čo robiť a čas šiel až príliš rýchlo. Neostávalo mi nakoniec nič iné, len sa vrátiť domov.

Vo svojej izbe som sa hneď postavil do okna a pozeral do náprotivného. No za hustou záclonou sa nič nehýbalo, mohol som si oči vyočiť, nezdalo sa mi, žeby v Lawrencovej izbe vôbec niekto bol. To mi prišlo už úplne divné. Presedel som pod oknom celé poobedie, zhrýzajúc sa všemožnými verziami toho, čo tomu bláznovi mohlo zísť na um, že sa takto zachoval. Moje sklamanie narastalo čoraz viac, nadával som sám sebe, že som blb, že som sa zaľúbil úplne iracionálne a nepodložene, že mi Law nikdy nedal hlbšiu zámienku a dôvod na to, aby som čakal, že mi bude moje city opätovať. V rúcaní snov som samozrejme pozabúdal na to, ako sa ku mne choval, ako nežne sa ku mne správal a že to bol on, kto kvôli mne vyšiel zo svojho útočiska, len aby sa presvedčil, či som v poriadku...

A čo ak nebol v poriadku on? Moje sklamanie sa na určitej úrovni zaseklo a neprešlo do zúfalstva alebo do zloby. Začalo sa pomaly vyparovať a ja som si čoraz nedôverčivejšie prehliadal okno oproti môjmu. Ak by bol doma, aspoň raz by za ten čas snáď zašiel do svojej izby. Prešla šiesta hodina a ja som videl, ako sa domov vracia Grayová. Mama na mňa volala niekde zdola, aby som sa šiel navečerať. Odignoroval som ju a pozoroval, ako sa v susednom dome zapaľujú svetlá. Videl som, kade Grayová chodí – bola v chodbe, v kuchyni, a potom bola dlho aj v Lawrencovej izbe, ja som sa skrýval pod parapetou, aby ma ani náhodou nebolo vidieť. Spomenul som si na to, ako sme si s Lawom predošlý deň kývali a na to, že ma ona možno naozaj videla. Ak ma aj nevidela, určite si domyslela, komu jej syn máva. Law sa vôbec nezmieňoval o tom, že by sa ho na to pýtala, alebo že by mal kvôli tomu problémy... To znamenalo, že o tom vôbec nehovorili a to bolo ešte podozrivejšie. Ona vedela, že má so mnou nejaké kontakty a nespýtala sa ho na to. Neveril som tomu, že by ju to nezaujímalo. Jej dieťa sa po šestnástich rokoch samoty s niekým začalo baviť, niečo také by jej iste nebolo ľahostajné. Naopak, ak ho chcela ukrývať pred svetom, muselo ju to veľmi zaujímať. Až priveľmi. Čím viac som nad tým rozmýšľal, tým viac ma to znepokojovalo. Niečo sa mi na tom nepozdávalo a veľmi.

Zišiel som do kuchyne a hodil som do seba večeru. Potom som sa vrátil k pozorovaniu domu. Kedykoľvek sa na priľahlej strane domu rozsvietilo, podskočilo mi srdce nádejou, že ho uvidím, že rozpoznám jeho útlu siluetu, o ktorej som si tak dlho myslel, že patrí dieťaťu alebo dievčaťu. Lenže vždy som videl len jeho matku, zakrádajúcu sa po dome ako nájomný vrah. Keď sa v dome úplne zotmelo, pochopil som, že sa jeho obyvatelia uložili k spánku a ja už na nič nové neprídem. Ľahol som si tiež do postele, ale nemohol som dlho zaspať. Strašili ma divné predstavy, že sa Lawrence rozhodol, že ma už nikdy nebude vidieť. Alebo že sa jeho matka rozhodla, že ma už nikdy nebude vidieť...

 

Druhý deň som šiel do školy, lebo som nevedel, čo iné by som mohol robiť. Ale bol som tak nervózny a stále som myslel na to, čo sa Lawrencovi porobilo, že som zdrhol z vyučovania o hodinu skôr. Ani som si nešiel odhodiť tašku, hneď som bol pri dome Grayovcov a klopal na dvere. Znútra sa ale ani po dlhom čakaní nič neozývalo. Márne, zúfalo som skúšal kľučky, ale samozrejme, že bolo zamknuté, pri hlavnom vchode aj pri tom zadnom. Na kamienky hádzané do okna nikto neodpovedal. Nervozita vo mne stúpala enormnou rýchlosťou a ja som nakoniec začal na Lawrenca kričať. Volal som jeho meno, ziapal som na celú ulicu, že by ma počul aj hluchý za desiatimi železobetónovými stenami, lenže v tom prekliatom dome sa nič nedialo, nikto neotváral, nikto nevykukol z okna. Už som aj prestal hľadať príčinu, prečo to Lawrence robí a či sa naozaj so mnou len nehrá, chcel som len vedieť, čo sa stalo. A čoraz viac som myslel na to, čo mi povedal, keď v noci prišiel za mnou domov: Spravil by si pre mňa to isté, nie? Presvedčil by si sa, že som v poriadku...

Lenže ja som sa nemal ako presvedčiť. Teda... jedna možnosť tu bola. A nakoniec sa stala nie jednou, ale jedinou. Musel som si počkať do šiestej.

Keď sa Grayová vracala z práce, stál som pri hrdzavejúcej bránke jej domu a na mokrom chodníku vyklopkával opätkom topánky zmätený rytmus. Vôkol mňa bolo tak sychravo, akoby slnko vypovedávalo službu a mraky sa ako hyeny načahovali po jeho mieste. Podchvíľou mi na tvár dopadala jemná spŕška mrholenia, a keby som sa videl, mohol by som uspokojene skonštatovať, že moje svetlé vlasy sa trblietajú kvapkami vody naozaj ako striebro.

Stará pani ma videla už z konca chodníka a približovala sa ku mne pomaly, podozrievavo do mňa zavŕtavajúc pohľad. Lenže nemala sa mi ako vyhnúť, ak sa nechcela pokúsiť preskočiť svoj plot. Pri tej predstave mi nevdojak vyskočil na pery úsmev, a tak naše stretnutie vyznelo dosť desivo – ona tváriaca sa ako stelesnenie nevraživosti, ja ako vyšinute sa uškierajúci pubertálny maniak.

Neviem, či by ma poprosila, aby som jej uhol. Ak by som mal dosť trpezlivosti a sebatýracích sklonov, mohol som si na to počkať a dosýta si užiť jej zabíjajúcich pohľadov. Lenže ja som podobné potreby samozrejme nemal, a tak som na ňu vyhŕkol skôr, ako stihla čo len upriamiť pohľad na svoju bránku a upozorniť ma, že jej bránim v priechode.

   „Čo je s Lawrencom?“

Za priamočiarosť by mi dali iste jednotku s hviezdičkou, z vyjednávania by som prepadol ako ten najneschopnejší jedinec. Takmer som sa na ňu vrhol hladnou otázkou, neobťažujúc sa klamať, predstierať, ísť na to okolkami a ľsťami. Mal som neodbytný pocit, že na to nemám čas, ale vôbec. Grayová sa v prvej chvíli naozaj prekvapila a jej hnedé oči sa zväčšili z obvykle malých a nevýrazných na podobné Lawrencovým veľkým bambi očiam. Samozrejme, že im chýbalo všetko, čo v nich mal on. Ale rodinnú podobnosť som im uprieť nemohol.

   „S Lawrencom?“ zopakovala po mne a to meno znelo z jej úst sucho a nevýrazne, akoby ho nevyslovovala už veľmi dlho, ak niekedy vôbec. Jej sprvu prekvapený výraz stemnel do ešte väčšej nevraživosti a ona nepokojne ukázala na mňa. „Dovolíš, chcela by som prejsť.“

   „Nie,“ odvetil som bez vytáčok. „Čo sa mu stalo? Ochorel?“

Pozrela po mne, akoby absolútne nechápala, o čom to točím a rukou sa ma pokúsila odtlačiť do strany. Márna snaha starnúcej ženy proti mladému mužovi.

   „Chcem ho navštíviť.“ Takmer som prikazoval, ale môj hlas pritom preskakoval nervozitou a dvíhajúcim sa strachom. Neviem, čo som si od tohto vlastne sľuboval.

   „Nechápem, o čom hovoríš,“ odbila ma Grayová stroho a ešte raz sa ma bezúspešne pokúsila odtisnúť.

   „O vašom synovi,“ zasyčal som popudene. „Netvárte sa, že neexistuje, že žiadneho nemáte! Videl som ho a vy to dobre viete. Máte šťastie, že som to neoznámil polícii. Držíte ho zavretého doma a nahovárate mu hlúposti o nejakej chorobe, ktorú mu nikdy nikto nediagnostikoval. Čo si o sebe myslíte? Chcem ho vidieť!“

Zazdalo sa mi, že šibla pohľadom po ulici, akoby kontrolovala, či nás niekto nepozoruje, rýchlo však pozrela znova na mňa a náhle sa zatvárila tak vľúdne a milosrdne, akoby konečne pochopila, o čo mi ide.

   „Seth, zlatko...“ vydýchla znepokojene. „Čo si to nahováraš?“

Nechápavo som dvihol obočie.

   „Môj syn zomrel,“ pokračovala ľútostivo. „Pred pätnástimi rokmi...“

   „Keď už, tak pred šestnástimi,“ prerušil som ju, akoby na tom záležalo. „Ani len neviete, koľko má rokov.“

   „Miláčik...“ hlesla a mňa skoro roztrhlo tým citlivým oslovením, akoby sa bavila s retardovaným deckom. „Bola som jeho matka, viem presne, kedy mi umrel. Trápiš ma, keď hovoríš tie... zvláštne veci...“

   „Sakra, to nie sú zvláštne veci!“ vykríkol som podráždene. „Prestaňte to predo mnou hrať, ja viem, že Lawrence existuje! A chcem ho vidieť!“

Cúvla odo mňa, akoby som bol nielen retardované ale ešte aj nebezpečné decko a pokrútila hlavou.

   „Ako chceš,“ povedala, znelo to, že jej nedávam na výber, lenže znelo to aj tak, že sa vzdáva len preto, lebo nechce toho úbožiaka – mňa – ešte viac rozčúliť. „Tak poď dnu a presvedč sa sám...“

Kývla mi rukou smerom k domu a ja som prekvapene odstúpil od bránky. Nechápal som, ako to myslí a neveril som tomu, že ma teraz pustí do domu a nechá ma, aby som Lawrenca našiel. Veď tým by som vyvrátil všetko, čo sa mi tu snažila nahovoriť, a nielen mne, predsa celému svetu. Nedôverčivo som si ju premeral, iracionálny strach z jej osoby sa znova vynoril z hĺbok mojej bytosti, ale nevidel som inú možnosť. Nechal som ju prejsť bránkou a nasledoval som ju. Trávou zarastený chodník tlmil naše kroky. Obloha sa zdala, že každú chvíľu vyleje svoj žiaľ. Slnko niekde zavreli... Zavreli moje slnko...

 

Vošli sme do domu, tichého ako hlboký hrob. Grayová za mnou zavrela dvere a ja som sa snažil potlačiť nepríjemný pocit, že som sa ocitol v jej pasci.

   „Idem za ním,“ oznámil som a pobral som sa rovno cez halu k schodom. Obzrel som sa, keď som vkročil na prvé stupne, ona za mnou ľútostivo hľadela. A predsa bola v jej očiach výhra. Poznal som ju, pretože presne tak sa ligotala aj výhra v Lawrencových očiach. Nemohla to predo mnou skryť.

Vybehol som po schodoch a neomylne som zamieril do jeho izby. Otvoril som dvere a vkročil do sveta, ktorý patril... nikomu. Ohúrene som sa poobzeral dookola. Steny mali stále tie isté fľakaté, pastelové farby, ale na miestach, kde bývali odtlačky malých rúk, boli len farebné šmuhy. Na posteli neboli žiadne periny, v pootvorenej skrini som nevidel oblečenie. Zmizli Lawrencove knihy, zmizlo úplne všetko, čo vlastnil, izba bola prázdna a dýchala dlhoročnou opustenosťou. Vystrašene som cúvol krok dozadu a zašiel som si rukou do vlasov. To nemohla byť pravda. Veď som tu s ním býval. Tak často. Spával som tu s ním. Tu som sa ho prvýkrát dotýkal. Tu on žil celý svoj izolovaný život...

Vycúval som von a pozrel som sa po prázdnej chodbe. Tma, sediaca v kútoch, sa začala rozpínať a naťahovať po mne. Nebol vo svojej izbe. Niekto ju kompletne vyprázdnil, ale... to neznamenalo, že nebol niekde inde, predsa...

Ako keby ma naháňali, rozbehol som sa po dome. Začal som nazerať do každej izby, preskúmal som celé poschodie, zbehol dole a prebehol všetky izby na prízemí. Nikde som nikoho nenašiel, len Grayová stále stála na jednom mieste v hale a pozerala sa na mňa ako na úbohého pomätenca. Prudko vydychujúc som napokon zastal pred ňou a trasúc sa som vyhŕkol:

   „Kde je?“

Sklopila pohľad a zmierlivo ku mne natiahla ruku. „Seth...“ oslovila ma vľúdne. „Poď, ukážem ti, kde je...“

 

Vyviedla ma von z domu. Keď sme kráčali po cestičke k bránke, so zlým pocitom som sa naň obzrel. Šedá kamenná stavba splývala s oblohou. Niečo na nej bolo od počiatku hrozivé. Skrývajúce sa tajomstvá. Ale to jedno tajomstvo zmizlo. Chcelo sa mi plakať bezmocnosťou a neschopnosťou nájsť ho. Teraz som už vedel, že to nebol žiaden jeho rozmar, že sa mi neskrýval, nehral sa so mnou. On tam naozaj nebol a ja som si to nevedel nijako vysvetliť.

Šiel som za jeho matkou po ulici, opačným smerom, než som chodieval do mesta a do školy. Prešli sme až na jej koniec, kde blok domov končil a dvíhal sa kopec. Prekvapil som sa, keď Grayová pokračovala ďalej po chodníku vychodenom medzi stromami. Ale nasledoval som ju. Netušil som, čo iné by som mohol robiť. Jej konanie bolo nevysvetliteľné a naháňalo mi strach a nečakal som, že mi naozaj ukáže, kde je Lawrence, na to ho už skrývala dosť dlho, než aby mi ho teraz len tak vydala napospas. Dúfal som ale, že mi dá aspoň nejakú indíciu. Možno ho odviedla niekam inam. Skryla ho ešte dôkladnejšie.

Vyšli sme na nízky kopec a stromy sa rozostúpili do strán v široké priestranstvo. Vyjavene som pozeral pred seba na malý, železným plotom obohnaný cintorín.

Tak a nechápal som už vôbec nič. Ale Grayová ma so samozrejmosťou viedla rovno medzi hroby. Cintorín vyzeral ako každý iný, bol menší, starší, ale ničím sa nelíšil od obyčajného dedinského cintorína, nemal v sebe dokonca ani len žiadne temné romantické čaro, nerástli na ňom vŕby, len tráva, nestáli tam žiadne starobylé hrobky, len obyčajné mramorové náhrobky a kríže. Moja suseda zastala pri tom najobyčajnejšom z nich a ukázala naň. S nevôľou som sa prizrel bližšie a prečítal si nápis: Lawrence Gray. Odpočívaj v pokoji.

Zavrel som oči a zhlboka som sa nadýchol. Znova som sa pozrel na zašednutý náhrobok a pomaly, písmeno po písmene som si prečítal to meno: Lawrence Gray.

Nie.

Stisol som pery a triaška, ktorá ma chytila v dome, sa vrátila.

   „To nie je pravda,“ zašepkal som. V žiadnom prípade to nemohla byť pravda. Lawrence žil. Nezošalel som sa predsa. Nemohol som... Nie...

   „Je to pravda,“ odvetila Grayová a dala si záležať na tom, aby sa jej zlomil hlas. Nenávistne som po nej fľochol pohľadom a precedil som pomedzi zuby. „Nie je to pravda.“

   „Seth... Odvediem ťa domov, poď,“ natiahla ku mne súcitne ruku, ale mykol som sa stranou. Znepokojene si ma premerala. „Mamička bude mať o teba strach...“

   „Moja matka má o mňa strach stále!“ zvrieskol som náhle a nahlas. Z neďalekého húštia sa dvihol kŕdeľ vyplašených vrabcov. Videl som, ako sa Grayová po mne načahuje, v očiach sústrasť zmiešanú s desivým víťazstvom, zrazu som sa otočil a pustil som sa utekať preč. Nedostane ma. Nedostane ani jeho. Ja neverím... Neverím, že som sa zbláznil!

 

Mama už bola doma a ja som sa hodil na stoličku za stôl tak prudko, až po mne vydesene pozrela. Mal som sto chutí na ňu vychrliť sto otázok, poprosiť ju, aby zavolala políciu a vyhlásila pátranie po Lawrencovi Grayovi, ktorý nemohol byť mŕtvy, ale vedel som, že by mi určite neuverila. Hore na cintoríne, o ktorom tak ako ja možno ani nevedela, že tam je, mal Lawrence hrob. Myšlienka na to, že by tam mohol naozaj ležať, ma privádzala do takého šialenstva, že som sám strácal prehľad o tom, či naozaj šialený nie som. Ale ona to nesmela vedieť.

   „Mama,“ začal som, sústrediac sa na svoj dych a na to, aby sa mi netriasol hlas. „Mám na teba jednu otázku a prosím, sľúb mi vopred, že ma s ňou neodoženieš.“

Mama sa, ako som očakával, zatvárila podozrievavo, obávajúc sa iste, či nepôjde o niečo homosexuálne. No, ono šlo, ale to bolo to najmenej podstatné. Nevoľky prikývla a ja som sa, zase sa vedome ovládajúc, opýtal:

   „Ako zomrelo dieťa pani Grayovej?“

Toto naozaj neočakávala a chvíľu na mňa pozerala, mysliac si, že to nie je všetko. Lenže ja som na ňu bez slova hľadel, snažiac sa nepôsobiť príliš dychtivo, úpenlivo, či hocako... šialene. Mama usúdila, že zrejme ide o nejaký môj pokus o zblíženie sa a normálnu konverzáciu, lebo len pokrčila plecom a odvetila:

   „Vraj ho potratila.“

   „Potratila?“ vydýchol som. „A prečo?“

   „Lebo jej zomrel manžel. Pri autonehode. Zo žiaľu potratila aj dieťa, ktoré práve čakala. Také veci sa stávajú, je to strašné, ale bohužiaľ bežné. Tehotenstvo je citlivá záležitosť, ak žena zažije taký veľký otras, dieťa to často neprežije. Prečo ťa to zaujíma?“

   „Takže to dieťa sa ani nenarodilo?“ ignoroval som jej poslednú otázku.

   „Nie.“

   „Takže by nemalo mať ani hrob?“

   „Možno nejaký symbolický. Seth, nie je ti dobre?“

Uvedomil som si, že si musela na mne niečo všimnúť. Možno som bol príliš bledý, možno bolo zreteľné, ako sa trasiem. Vstal som od stola a dačo som zahundral. Nepočúval som, čo hovorí ďalej, vybral som sa po schodoch rovno do svojej izby.

 

Dlho som hľadel von, do temného náprotivného okna a nemyslel som. Nedalo sa, pretože len čo by som začal myslieť, musel by som pripustiť, že som sa naozaj zbláznil, že Lawrence nikdy neexistoval a ja som si ho vymyslel. Priznať samému sebe, že ste šialenec a pravdepodobne máte vidiny, bolo dosť na psychiku. Ak by som aj nebol blázon, určite by som sa ním v tom okamihu stal. A doktor Benoit by si ma mohol zavrieť do jedného z privátnych ústavov, ktoré som počul, že vlastnil...

Doktor Benoit, bleslo mi hlavou. Bezmyšlienkovite som siahol do vrecka a vytiahol som svoj mobil. Mal som jeho číslo od poslednej návštevy. Navolil som ho a čakal. Telefón pár krát zazvonil, potom sa ozval doktorov príjemný hlas:

   „Seth Warren. Ahoj.“ Takže mal uložené moje číslo tiež a vedel, že volám ja.

   „Dobrý deň,“ dostal som zo seba desivo meravým hlasom a sadol som si na posteľ. A mlčal som. Doktor sa po chvíli ozval sám:

   „Stalo sa niečo?“

   „Nie,“ zaklamal som, ale hneď som si uvedomil, že nemám prečo klamať psychológovi. „Vlastne áno. Doktor, mali ste niekedy dojem, že som blázon?“

Doktor takticky mlčal, alebo ma len nechcel prerušovať a ja som vlastne ani nechcel byť prerušovaný, a tak som rozprával: „Mali ste niekedy pocit, že si vymýšľam? Že sám seba niečím klamem? Viete, stala sa mi taká vec... Ja som sa zamiloval.“

Muž na druhom konci linky stále len mlčal a jeho mlčanie ma povzbudzovalo. Keby som sa zamyslel, vedel by som, že ma jeho mlčanie povzbudzuje k rozprávaniu vždy.

   „Ale on... Lebo áno, je to chalan, asi sa nečudujete, však... No, on je... Pán Benoit, jeho matka ho držala zavretého v dome šestnásť rokov. Nie je to trestné? Tvrdila mu, že má nejakú chorobu. A viete, ako som sa vás pýtal na závislosť... On bol na nej závislý, preto mu neostávalo na výber, len jej veriť. Lenže spoznal mňa a... Ja myslím, že mu to prospievalo. Ale teraz zmizol. Neviem, kde je. Jeho matka tvrdí už od začiatku, že neexistuje, že umrel už dávno. Dnes mi ukázala jeho hrob. Ja tomu neverím. Doktor...“ Ani som si nevšimol, kedy som začal vzlykať a po displeji telefónu začali tiecť moje slzy. „Doktor, ja neviem, čo mám robiť. Neviem...“

   „Mám prísť za tebou, Seth?“ spýtal sa doktor Benoit pokojne. „Všetko mi to vysvetlíš podrobne.“

   „Nie, nechoďte,“ vyhŕkol som, ani neviem prečo. „Ja vlastne... Ja neviem, prečo vám volám...“

   „Seth, upokoj sa,“ rozprával on tónom, akoby o nič nešlo a pritom bol vážny, takže som vedel, že o niečo ide. „Predýchaj to a zamysli sa. Neviem, čo ti mám na to všetko, čo mi vravíš, povedať. Najlepšie by bolo, keby sme sa stretli. Čo povieš? Možno ti budem vedieť pomôcť.“

Nebude mi vedieť pomôcť, leteli mi hlavou zúfalé myšlienky, potkýnajúce sa jedna o druhú. Nebude vedieť, lebo mi tiež nebude veriť. Nikto mi neverí. Som sám. Neexistuje nikto, kto by mi pomohol. Rovnako, ako nikto neexistoval pre Lawrenca. Až kým som neprišiel ja...

Zložil som telefón bez akéhokoľvek slova a rozlúčky, položil som ho na posteľ a podišiel som znova k oknu. Zadíval som sa do prázdna a nechávajúc svoje slzy oschnúť, som sa naozaj zhlboka nadýchol, tak ako mi poradil. Nepomôže mi nikto, ale nepomôže mi ani keď spanikárim a naozaj sa zbláznim. On mal pravdu. Musím to premyslieť.

A tak som sa oprel čelom o sklo a pozorujúc znášajúcu sa tmu som povolil svojím myšlienkam vyrojiť sa mi do hlavy. Začali sa biť jedna cez druhú, vykrikovali a sácali sa, ja som ich len pozoroval a počúval, triedil. Vylúčil som ako prvú možnosť, že som šialený a Lawrenca som si len vymyslel. Lebo len tak som mohol ísť ďalej. Vybavil som si v mysli znova hrob, ktorý mi ukázala Grayová, zájdené písmenká vryté do mramoru, opäť som si čítal ten nezmyselný nápis: Lawrence Gray. Odpočívaj v pokoji. A pod tým dátum.

Dýchol som na sklo a napísal do rosy čísla, ktoré som si tam na kopci neuvedomoval, ale nevedomky som si ich zapamätal. Bolo to narodenie a úmrtie, to úmrtie bolo asi pred pätnástimi rokmi, narodenie mu predchádzalo o tridsať rokov.

Lawrence Gray, ktorý tam ležal pochovaný, sa narodil a umrel vo svojich tridsiatich rokoch. A mne zrazu došlo, že to nemohol byť Bambi. Ale mohol to byť jeho otec. Umrel pri autonehode, skôr ako uzrel svojho nenarodeného syna. To, že ho potratila, si Grayová mohla vymyslieť. Mohla ho porodiť a ukrývať.

Silno som pritlačil prsty na sklo a s vržďavým zvukom nimi škrabol nadol.

Lawrence Gray mohol mať syna, ktorý sa volal Lawrence Gray. A tam na kopci bol len jeden hrob. Takže mi ona nedala žiaden dôkaz toho, že Bambi umrel, len ma chcela zmiasť! Nenávistne som kopol do steny pod oknom a odstúpil som od neho.

Nie, nezbláznil som sa. Lawrence žije a je tam niekde. Ona možno prišla na to, čo spolu máme. Videla ma vtedy v okne a Law mal ešte včera ráno na sebe dosť dôkazov toho, čo sa deje a veľmi ľahko postrehnuteľných dôkazov. V hrdle sa mi spravila veľká guča, keď som si predstavil, že mu na to jeho matka prišla. Ona, ktorá ho chcela izolovať pred celým svetom, mala zrazu pred očami dôkaz toho najhoršieho, čo si mohla predstaviť, toho, že jej syna sa niekto dotýkal, bozkával ho a možno s ním aj spal. A keby to bol len niekto. Ale bol som to ja.

S ťažkosťami som prehltol a dosadol na posteľ. Ona mu niečo spravila. To ona bola šialená. Panebože... Law...




pokračovanie...

Comments

( 3 comments — Leave a comment )
(Anonymous)
Apr. 29th, 2011 04:06 pm (UTC)
Pito
och, skoro som stratil pri tomto nervy, ja tento pribeh tak silno precitujem normalne uzas ..
noritenshi
Apr. 30th, 2011 06:32 am (UTC)
Re: Pito
:)
Zuzana
Jan. 7th, 2013 09:08 pm (UTC)
Ja strašne dúfam, že nenecháš Lawrenca zmiznúť ako výplod Sethovej chorej mysle. On je tak nádherné stvorenie, že musí existovať. Takže šup na ďalšiu kapitolu a ideme prehľadať dom Grayovej. Neublížila by mu, veď ho musí milovať... bojím, bojím....
( 3 comments — Leave a comment )

Profile

ciel boizurabu
boyslove_sk
Slovenský yaoi blog

Page Summary

Latest Month

May 2013
S M T W T F S
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
262728293031 
Powered by LiveJournal.com
Designed by chasethestars