?

Log in

No account? Create an account

Previous Entry | Next Entry

Lienka dole hlavou 12/22

O tom, ako vzniká láska dúha :)

12. kapitola

Keby sme sa s Lawrencom to ráno rozlúčili trochu inak, letel by som za ním poobede ako namydlený blesk. V škole som naňho myslel stále, ale... to som naňho takto myslieval už dlhšie, nebolo to nezvyčajné. Po tom, čo sme ráno spolu spravili – myslím tie dotyky a bozky na telo – by sa dalo predpokladať, že jediné, čo mi pôjde v hlave, budú horúce fantázie. Lenže ja som myslel len na jeho slová. Bol som chvíľu urazený, alebo som sa snažil byť urazený, veď som mal na to právo, nazval ma hlupákom. Ale keď som sa prestal sám pred sebou hrať na hrdú pýchu, začala sa predo mnou rozvíjať plná hĺbka jeho slov.

On predo mnou niečo tajil. Tajil to, že ho priťahujem? Ak by som na niekoho povedal, že je na mužov, tak iste nie na neho, ale... asi by som ani nemohol potvrdiť, že to tak nie je. V spojení s ním sa akékoľvek perverzné myšlienky vylučovali sami od seba a nie preto, že by ich nevyvolával. Oni boli tak zakázané. Keby ste sa spýtali, kto ich zakázal, povedal by som bez rozmýšľania, že Boh. Na Boha som síce neveril, ale isté veci musel niekto ovplyvňovať. Isté veci, ktoré sa nedali zdôvodniť nijak inak.

Neletel som za ním síce ako namydlený blesk, ale ani som v rozhodnutí ísť za ním neváhal. Ak ma aj urazil, potom to len podnietilo túžbu vrátiť mu to, postaviť sa mu a dokázať, že nemá pravdu. Nevšímal som si náznaky predsa len preto, lebo patrili do tej zakázanej sféry, do sféry poletujúcich pavučín miešajúcich sa s mydlovými bublinami, na miesta, kde sa nevkročovalo a nedalo sa tam dostať, lebo ešte nikdy nikto nevkročil do vlastných snov. Ak aj bolo v jeho správaní niečo zrejmé, potom mne teda rozhodne nie. A nebol som nevšímavý. To len on bol taký... nereálny.

Otvoril mi po viacerých klopaniach, akoby si schválne dával načas a nechcel ukázať, že na mňa čaká. Takže som nemal pocit, že na mňa čaká a utvrdilo ma v tom to, že mal očividne niečo rozrobené. To niečo bolo tričko, ktoré mal prestreté na stolíku v obývačke a fixkami na textil naň maľoval... no, neviem, či sa to dalo nazvať maľovaním, proste sa ho snažil skrášliť. Aj keď neviem, či by som skôr rovno nepovedal, že sa ho snažil zdevastovať.

   „To chceš nosiť?“ spýtal som sa hneď, dávajúc si záležať, aby priamo pocítil, čo si o jeho výtvore myslím.

   „To som ti chcel darovať, ale keď sa ti nepáči, nechám si ho,“ odsekol, hoci sa mi vôbec nezdalo, že by sa ho to dáko dotklo. Trošku som zaľutoval, že som sa práve pripravil o jeho dar, lebo... bolo to len tričko, iste, ale bolo by od neho. Snažiac sa zamaskovať sklamanie som si sadol na gauč k nemu a sledoval, ako žltou fixkou čmára na čierny textil.

   „To bude včielka Maja?“ nedalo mi nepodotknúť, keď som si všimol tie rovné čiary. Dvihol hlavu, vrhol po mne zabíjajúci pohľad a odvrkol:

   „Chceš sa hádať?“

Chcel som? Urazene som otočil hlavou na druhú stranu a prezrel si vypnutý televízor s jemným nánosom prachu. Šlo to zo mňa akosi samo od seba, akoby som potreboval dokázať, že sa mýli. Nechcel som to dokazovať na tom tričku, vlastne som nechcel vôbec hovoriť o niečom tak nepodstatnom, ale... nevedel som, ako začať.

Po chvíli si Lawrence začal hmkať otrepaný hit z rádia a tým ma ešte viac nahneval. Vlastne nenahneval, on ma nehneval, on akoby sa snažil do mňa rýpať a vyrývať, akoby vedel, že potrebujem dôvod na odvetu. Alebo skôr cítil, než vedel.

   „Vieš... tá kniha, čo čítaš,“ začal som po dvoch odhmkaných hitparádových piesňach. Nemusel som rozprávať o ničom. Ale ja som potreboval. Ak by som trochu rozmýšľal ráno, povedal by som mu to už vtedy. Náš  rozhovor po tom, čo sa stali tie neuveriteľné snové veci, sa neskončil, pre mňa nie.

   „Aká kniha?“ spýtal sa Lawrence, ani len nehrajúc, že tú nechápavosť hrá.

   „O múdrom pánovi Ninivem,“ odvetil som.

   „Aha tá.“ Zastavil sa fixkou na rukáve a zaváhal, aký strašný hieroglyf dá naň. Mne sa však zazdalo, že váha možno aj z inej príčiny. Akoby ma začal počúvať. „Čo je s tou knihou?“ dodal.

   „Ani nie s knihou, ako s pánom Ninivem a jeho názorom na hlúpych ľudí,“ pokračoval som ja. „Chcel by som vedieť, či vie Ninive, že ak niekto položí otázku, nemusí to znamenať nevedomosť, ale to, že sa o toho druhého zaujíma.“

Lawrence stále váhal nad motívom na rukáv a pritom naň vôbec nehľadel. Vlastne sa už díval pred seba, a akoby tam niekde čítal opäť slová, ktoré som práve povedal. Čítal si ich znova a znova a dával im význam. Po jeho pochopení sa na mňa otočil a na tvári mu zahral úškrn.

   „Takže ty si mi položil ráno otázku preto, lebo ťa zaujímalo, čo cítim?“ spýtal sa, trochu hravo a trochu vážne a spokojne.

   „Tak,“ prisvedčil som zo zadosťučinením, akoby som práve očistil svoje hrdé meno. Lawrencov úškrn sa zvýraznil, on naklonil hlavu a šibalsky povedal:

   „A čo teraz... ma balíš?“

Moje začervenanie zaváhalo v chvíľkovom nepochopení, ale potom vrazilo do líc plnou silou. Zahmýril som sa na pohovke pod jeho upreným, pobaveným pohľadom a odsekol som: „Nie, to väčšinou nerobím.“

   „Prečo to nerobíš?“

   „Lebo.“ Pohľadal som pohľadom spásnu myšlienku, ale na druhej strane od neho bol stále len vypnutý televízor. „Lebo mám len štvorpercentnú šancu, že ten druhý... No veď...“ No veď vieš, chcel som sa sám doplniť, ale zmĺkol som, lebo to nebolo potrebné. Lawrenca náš rozhovor očividne začal veľmi baviť, lebo sa hneď na moju nedokončenú vetu chytil.

   „Viem,“ povedal. „Mal by si viac čítať knihy, Seth. Historické romány sú veľmi poučné. Vieš, že kedysi, pred kresťanstvom, neexistovala heterosexualita a štvorpercentná homosexualita?“ Na slove štvorpercentná bol dôrazný prízvuk, aby som pochopil, že presne vie, čo mala znamenať narážka na štvorpercentnú šancu úspechu. „Existovala len sexualita. A vlastne... stále existuje. V každom z nás.“

Pozornejšie som sa naňho zahľadel a všimol si, že jeho pobavený úškrn sa zmiernil do nežného úsmevu, ktorý v jeho podaní vždy vyznel ako pohladenie. Nasledujúc rady neznámeho Niniveho som sa pokúsil nájsť skrytý zmysel a všimol som si, že Lawrencove plecia sú napäté a on akoby čakal na pochopenie svojich slov. Opatrne som si ho prehliadol a napodobnil jeho hravý prízvuk:

   „Balíš ma?“

Zásah do čierneho, alebo skôr do živého, jeho oči sa zažali ako prudko vzbĺknuté pochodne. „Mal by som šancu?“ spýtal sa ešte opatrnejšie než ja.

Jemne som sa usmial a cítil, že mi stúpa horúčava do tváre. „A nie je to zrejmé?“ šepol som.

Tak. Na takú otázku sa nedala dať odpoveď. Lepšie povedané, nedala sa vysloviť. Ak by pokračoval v rozhovore, ak by teraz odvetil, že mu to nie je zrejmé, potvrdil by len to, z čoho obvinil ráno mňa – že si nevie všímať náznaky a utajené zmysly. Navyše, v našom dialógu žiaden utajený zmysel nebol a čím viac som si uvedomoval, ako na rovinu sme sa rozprávali, tým viac mi líca horeli a telo sa mi začínalo chvieť ozajstnou nervozitou.

Law sa ticho zasmial a ak v tom aj boli rozpaky, nedal ich nijako najavo. Ale keď odklonil pohľad, pocítil som v sebe ľahké šklbnutie, akoby vytiahol háčik hodenej udice a ten sa tam niekde vo mne, zachytený, odtrhol aj s malým kúskom mňa samého. Chvíľku sa pozeral do prázdna, akoby naozaj rozmýšľal nad tým, čo odvetiť a možno ani nie mne, možno si tú odpoveď chcel dať sám. Vopred vediac, že ak by ju chcel naozaj nájsť, musel by sa na mňa znova pozrieť. Hľadať vo mne. Hlbšie vo mne. Znova hodiť udicu do hlbín mojich očí a ťahať... Priťahovať ma k sebe...

V snahe vymaniť samého seba z nervozity a vrátiť sa tam, kde sme boli obvykle, do bezpečnej úrovne náznakov, som sa postavil.

   „Zapnem telku?“ spýtal som sa nenútene a priateľsky som sa usmial. Law dvihol oči a oplatil mi úsmev svojím neurčitým, takže som ešte chvíľu zaváhal nad tým, čo vlastne mám urobiť a čo chce, aby som urobil. A v tej chvíli váhania, kedy som ja bol uprostred pohybu k televízoru a on otváral ústa k niečomu, čo už hralo samopašou v jeho očiach, zaznel niekde v dome zvuk. Zvuk odomykaných dverí.

Vyplašene som pozrel po Lawrencovi a on vyskočil z gauča. Obaja sme sa pozreli smerom, odkiaľ šiel štrngot, nasledovaný zvukom otvárania dverí a Law ticho vyhŕkol: „Mama...“

   „Ešte nie je toľko hodín,“ dostal som zo seba priškrtene a siahol som do vrecka k mobilu, aby som si to potvrdil. Bolo len niečo po tretej, ona tu nemala čo robiť, absolútne tu nemala čo...

Lawrence ma zrazu schmatol za ruku a potiahol ma tak prudko, až som sa skoro potkol. V letku schytil tričko, rozložené na stole a už ma tiahol preč z izby, opačným smerom než ležal hlavný vchod. V dome bolo počuť kroky jeho matky, skladanie tašiek, oblečenia. Zavolala naňho, ale to sme už boli pri zadnom východe a Law pomaly otváral dvere, aby ani náhodou nezavŕzgali. Tá situácia mi bola neobvykle známa, mal som skúsenosti so skrývaním sa a unikaním pred zrakmi rodičov. Lenže keď som sa skrýval so svojimi bývalými milencami, obvykle som nemával až takýto strach. Lawrencova matka vo mne budila nepokoj blízky hrôze. Keď ma on vyšupol pred dvere a vtisol mi do rúk napoly dokončené čierno žlté tričko, panicky som ho zachytil za zápästia. Dostal som v tej chvíli strach oňho, lebo on sa musel vrátiť, ostať tam, s ňou...

Je to jeho matka, nahovárala mi logika, ale niečo neodôvodnené sa vo mne napriek tomu triaslo. Prečo sa vrátila tak skoro? Akoby to urobila naschvál. Prezradili sme sa niečím?

   „Choď,“ zašepkal a pokúsil sa mi vymaniť, lenže držal som jeho útle ruky dosť silno. Nechápavo mi pohliadol do očí a... vysvetlil si môj strach trochu zvláštne. No, možno ani nie zvláštne po tom, čo sme si pred chvíľou povedali. Náhle sa usmial, ale nebol to ani úsmev, skôr zahanbené stisnutie pier zakryté úsmevom, rýchlo sa natiahol a tisnúc mi ešte viac do dlaní látku trička, dotkol sa perami môjho líca.

   „Choď už,“ obtrel sa mi o ucho jeho šepot a ja som samým vyjavením pustil jeho ruky, nechal ho, nech sa vrtko zvrtne a v tichosti za sebou opatrne zavrie dvere. Dvihol som ruku a siahol som si na líce, dotýkajúc sa miesta, kde sa ošuchli jeho pery a ešte chvíľu som nehybne stál, kým sa mi rozbehol rozum a prikázal mi nenápadne odísť krížom cez záhrady.

 

Vrátil som sa domov ako námesačný. Odignoroval som fakt, že je neobvykle skoro doma aj môj otec, veď on si nevšimol ani len to, že som okolo neho prešiel. Vyšiel som hneď do izby a podišiel k oknu. Na tvár mi vyskočil úsmev, lebo som videl, že za záclonou v izbe naproti niekto chodí. Priložil som dlaň ku sklu a zasnívane som sa ostal dívať zaň. Bolo naozaj možné, že by ma Lawrence chcel aj inak ako kamaráta? A nebolo to len kvôli tomu, že som bol jediný, koho poznal, že proste nemal nikoho na výber? Možno ak by ma stretol medzi tisícmi iných, ani by sa len za mnou neobzrel... Lenže možno vtedy by bol aj on tak iný, že by som sa neobzrel ja...

Záclona za protiľahlým oknom sa pohla a odhrnula na stranu. Spoza nej vykukla postava chudého chlapca a zaškerila sa. Law mi zamával, a potom sa zatváril smutne, naznačujúc krčením pliec, že netuší, prečo sa jeho matka vrátila skôr. Radostne som mu odkýval a začal naznačovať, že to nevadí a že sa predsa uvidíme zajtra, no neviem, či z toho mávania rukami a vrtenia hlavou niečo pochopil. Iste mu to však prišlo vtipné, lebo sa začal smiať a tiež začal mávať rukami, očividne len preto, aby ma napodobnil a ukázal mi, aký som smiešny. Ukázal som mu prostredník a on mi hneď vytrčil svoj. Začali sme sa obaja smiať a ja som sa otočil pre čierno žlté tričko, ktoré som hodil predtým na posteľ. Navliekol som si ho cez hlavu rovno na tričko, čo som už mal na sebe a zamával som rukami ako včielka krídlami. Law za oknom dostal záchvat smiechu, až si musel kľaknúť na zem a chvíľu sa len s tvárou vnorenou v rukách smiať. Díval som sa naňho a smial som sa nahlas tiež, bolo mi tak príjemne a dobre... Bol som šťastný. A keď som si to uvedomil, moje šťastie sa ešte znásobilo tým poznaním a ja som mal hrozné nutkanie ísť toho chlapca za náprotivným oknom vyobjímať, až by som ho rozpučil a...

... a umilovať k smrti, vzdychlo moje podvedomie. Oprel som sa o sklo a zasnívane som sa naňho zadíval. On dvihol hlavu a poslal ku mne pohľad, ktorý hrial aj na diaľku. Pritisol som prst k oknu a začal som naň kresliť. Pomaly, jeden oblúčik a ťahal som čiaru nadol... A Law dvihol prst a tiež spravil na okne oblúčik a ťahal čiaru nadol. Vrátil som sa do bodu, kde som začal oblúčik a pritisol som prst k nemu. Ale skôr, ako som stihol dorobiť druhý oblúčik a namaľovať na svoje okno srdce, srdce sa zastavilo a prestalo biť. Teda to moje.

Videl som, ako sa za záclonou, za Lawrencovým chrbtom, otvárajú dvere. Pritisol som na okno celú dlaň a vydesene som vyhŕkol:

   „Law!“

Dvere jeho izby sa otvorili a v nich stála nízka postava, za záclonou nezreteľná, avšak jednoznačne rozpoznateľná. Pocítil som oveľa väčšiu hrozbu ako vtedy, keď som ho nechával samého v jeho vlastnom dome, pocítil som nutkanie rozbiť okno a vykríknuť, aby som ho varoval, lenže v tom istom okamihu som si uvedomil, že tá hrozba som preňho práve ja sám.

Odskočil som od okna a skryl som sa za roh skôr, ako si on stihol uvedomiť, čo sa deje. Vykukol som len veľmi opatrne a tak, aby ma nebolo ani náhodou vidieť a pozoroval som, ako sa Lawrence nechápavo postavil z kolien a pritisol ruku na okno. A potom skoro nadskočil zľaknutím, keď jeho matka nejako dala najavo svoju prítomnosť v izbe, bleskovo sa vynoril spoza záclony a zastrel ju za sebou. Napätý tak, že som takmer počul, ako mi praskajú šľachy v tele, som pozoroval siluety, pohybujúce sa v náprotivnej izbe, čakal som... Na čo som čakal? Že vytiahne nôž a zabije ho? Že mu aspoň strelí facku, pretože musela vidieť, že sa s niekým bavil cez okno a ten niekto bol so stopercentnou istotou Seth Warren? Chlapec s pochybnými maniermi, ktorého považovala za podozrivého číslo jeden už vtedy, keď on ani len netušil, ako sa volá to krehké stvorenie, čo má v dome. Ale moja predstavivosť to samozrejme znova prehnala a zlý pocit vznikal len z mojej paranoje, lebo zhrbená postava sa k Lawrencovi ani nepriblížila. Zdalo sa, že sa len chvíľu rozprávali, a potom obaja z miestnosti odišli. Neľutoval som, že Lawrence zmizol, lebo by som sa tak či tak už neodvážil kývať naňho spoza okna. Tá stará akoby mala oči všade, alebo akoby začínala niečo tušiť...

Celý večer som rozmýšľal nad tým, ako sme sa mohli prezradiť, či som si niekedy niečo u nich nezabudol, či nás nepočula sa večer rozprávať, mohlo to byť hocičo a mohlo to byť len to, že Lawrenca poznala celý život a neuniklo jej nič, na čo jej syn myslel. A ak myslel na mňa... Rozplýval som sa nad tou predstavou ešte aj keď som večeral s rodičmi. To nebol moc dobrý prístup, pretože moji rodičia poznali moje výrazy rovnako dobre ako Grayová Lawrencove. Vedeli, ako vyzerám, keď som zamilovaný.

Zvláštne, ale to, že som zamilovaný, som si uvedomil až vtedy, keď otec na mňa naziapal tak, že to musela počuť polka ulice a ušlo sa mi aj pár faciek. Nebolo mi to až tak jedno, aby som sa nerozreval, nenaziapal naňho späť tak, že to počula teraz už celá ulica a keď sa k vzájomnému pokrikovaniu pridala aj mama, mohol nejeden režisér ľutovať, že nás neangažoval do nejakej reality show. Rodinná hádka vyvrcholila trojitým buchnutím dvier, dvoma žiadosťami o rozvod a jednou o smrť a ja som zvyšok večera preplakal zachumlaný vo svojich perinách. Mal som pocit, že sú ako supy a zdokonaľujú sa každým mojím pochybením. Teraz už nepotrebovali ani dôkaz, nepotrebovali ma s ním nachytať, aby vytušili, do čoho sa zase rútim. Zaútočili na mňa preventívne. Naozaj som ich musel v ich snahe spraviť zo mňa „normálneho“ človeka až obdivovať...

 

Spal som len tak napoly, lebo v rozpoložení na pokraji plaču a zrútenia sa, sa moc zaspať nedalo. Snažil som sa zahnať svoje myšlienky na bezútešnú budúcnosť, počúval som namiesto toho ticho, a tak som hneď začul, keď sa v dome ozvali kroky. Mohlo byť tak niečo okolo polnoci. Sprvu som ich nevnímal, myslel som, že si mama alebo otec robia bezsennú prechádzku, avšak tie kroky sa vybrali hore schodami. Otočil som sa tvárou k dverám a znechutene som čakal, ktorý z mojich dvoch rodičov (ešteže som ich nemal viac) sa v nich objaví. Kroky zastali pred dverami a chvíľu váhali, načúvali možno, či spím. Potom sa dvere začali ticho otvárať, zvláštnym spôsobom, ktorý by som nevedel opísať, ale bol niečím iný ako obvykle, jeho pomalosť bola iná, zvuk dverí bol iný, až mi z toho naskočili zimomriavky. Keď dovnútra opatrne nakukla osoba, ktorá dvere otvorila, zľaknutím som sa prudko posadil na posteli.

   „Lawrence,“ vydýchol som ticho a neveriaco si prehliadol jeho tvár. Pozrel sa na mňa, v prvej chvíli sa uisťujúc, že som to naozaj ja a on si správne tipol moju izbu. Potom sa uľahčene usmial a zavrel za sebou dvere. Oblečený len v ľahkom tričku a voľných džínsach, s vlasmi padajúcimi na hruď vyzeral tak normálne a obyčajne, ako by nepozvané nočné návštevy vyzerať nemali a prízraky, či duchovia už vôbec nie. Pristúpil k mojej posteli, kde som ja naňho hľadel v nemom úžase. Neokúňal sa tentoraz vôbec s rozpakmi a rovno si prisadol ku mne.

   „Si v poriadku?“ spýtal sa pošepky, prehliadajúc si znepokojene moju tvár.

   „Ako si sa sem dostal?“ odvetil som, ešte stále v šoku, nevnímajúc jeho otázku.

   „Aj vy máte zadné dvere,“ uškrnul sa. „A tiež ich nezamykáte.“

Naznačil posunkom smer, odkiaľ prišiel, akoby som snáď nevedel, kde leží náš zadný vchod.

   „A ty si... Ty si šiel von?“ dostal som zo seba udivujúci fakt, že on vyšiel zo svojho domu, prešiel dvoma záhradami v úplnej tme (v hrôzostrašnej tme) a vošiel do nášho domu ako zlodej, presne, ako som to vtedy spravil ja.

   „Nemohol som spať,“ povedal. „Vaši na teba tak strašne kričali, že to bolo počuť až k nám, ja som... Som sa musel presvedčiť, že si v poriadku, že ťa nezbili...“

Znova si ma prehliadol a ja som pocítil nutkanie upraviť si rozcuchané vlasy, ale ani som sa nepohol, bolo by trápne teraz poukazovať na svoj vzhľad. Nakoniec, videl ma už rozcuchaného, keď som spal u nich doma, nemal by som sa hanbiť. Možno som sa cítil zahanbene len preto, lebo jeho pohľad bol teraz až príliš pátravý, príliš obzerajúci si a skúmavý...

   „Ty si za mnou prišiel, aby si sa uistil, že som v poriadku?“ spýtal som sa a v mojej duši sa zrodilo nové malé šťastie.

   „Ty by si za mnou neprišiel, keby si mal podozrenie, že nie som v poriadku?“ odvetil mi protiotázkou, okamžite mi dávajúc najavo, že nemám čakať žiadne sentimentálne výjavy a vyznania lásky. Preto som mu ani ja nedal odpoveď a len som si ho spokojne prehliadol.

   „Šiel si kvôli mne dobrovoľne von,“ skonštatoval som.

   „Usúdil som, že to stojí za to riziko,“ usmial sa a jeho oči sa začali smiať tiež, vediac, že ho len tak ľahko nenechám z toho vykĺznuť, lebo fakt, že to urobil preto, lebo sa o mňa bál, bol až príliš zrejmý. Obaja sme vedeli, že sa človek bojí len o ľudí, na ktorých mu záleží...

   „Čo si si obul?“

   „Mamine tenisky, čo nosí do záhrady.“ Ohrnul nos a pozrel k svojim chodidlám, dotýkajúcim sa zeme. Akoby si až teraz sám uvedomil, čo má na sebe, rýchlo si zablatené topánky zobul a odkopol ich do kúta izby. Pár tichých buchnutí sa vytratilo do nového nočného ticha a ja som si spokojne ľahol opäť do postele.

   „Dúfam, že sa nechystáš ísť znova späť,“ povedal som pomaly. Lawrence po mne šibol pohľadom a odvetil: „To sa nechystám. Je to tam vonku v noci dosť desivé.“

   „To si nevedel?“

   „Predpokladal som to. Ale zažiť to na vlastnej koži nie je príjemné. Pôjdem domov až ráno... Ak smiem.“

Nedalo sa mi potlačiť úškrn, ani výraz, ktorý iste napovedal, ako veľmi sa teším. Lawrence sa na malú chvíľu odo mňa odvrátil, akoby potreboval zakryť to isté, ale jeho pokus asi nevyšiel, lebo keď sa ku mne znova obrátil, usmieval sa ako niekto, kto dúfa, že jeho rozpálené myšlienky nie je vidno. Natiahol som k nemu ruku, lebo bolo po tých pár razoch, čo som uňho spal, prirodzené, že mu ponúknem na oplátku vlastné lôžko.

   „Máš užšiu posteľ ako ja,“ zhodnotil moju posteľ pre jedného, ale viac sa neokúňal, vlastne akoby sa snažil čo najrýchlejšie skryť, aby som nevidel, ako sa tvári. Tváril sa božsky. Mal som pocit, že sa chce rozosmiať a zároveň sa za svoj smiech karhá. Že je šťastný a súčasne sa pokúša nedať mi najavo, kto to šťastie vyvoláva.

Nadvihol som mu perinu a on si priľahol ku mne. Zamrvil sa, zaváhal, ale ja som v sebe tentoraz objavil odvahu a vystrel som ruku, aby som ho objal okolo ramien a pritiahol si ho k sebe. Výhovorka na úzku posteľ na odôvodnenie postačovala a nemusel som ju ani vysloviť, ospravedlnili sme si ten čin obaja pred svojím svedomím mlčky. Law ticho vydýchol a otočený ku mne sklonil hlavu, aby sa mi nemusel pozerať do tváre. Mal som ruku položenú nad jeho hlavou, on obe pritisnuté k svojej hrudi. Zdalo by sa, že sa ku mne túli, ale on stále ležal v dostatočnej vzdialenosti, aby medzi nami bolo ochranných pár centimetrov. Úplne zanedbateľných pár centimetrov. Chvíľu som sa bil sám so sebou a s túžbu dotknúť sa ho. Cítil som tú potrebu náhle tak veľmi, až som prestal veriť tomu, že som na to doteraz nemyslel. Bolo možné, že som na to nemyslel, ale nemožné, že som to necítil. Lawrence ma priťahoval ako magnet, ktorý postupne zvyšuje svoju silu. Cítil som z jeho vlasov pach vonkajšieho vzduchu, aj vôňu, ktorá bola vlastná jeho domovu. Opatrne sa zase zamrvil a ja som si zahryzol do pier, odkopávajúc tú časť svojho ja, ktorá ho stále videla ako niečo sväté, dakam do tmy kútov svojej izby. Položil som dlaň na vrch jeho hlavy, opatrne ako sa dotýkate malého bábätka. Dvihol som aj druhú a položil ju na jeho rameno, vystúpené ako ležal na boku. Lawrence nadvihol tvár a tým pohybom sa mi sám obtrel o dlaň, spočívajúcu mu na vlasoch.

   „Čo chceš teraz robiť?“ spýtal sa ticho, s tónom, v ktorom sa miešala dychtivosť s ľahostajnosťou. Nedalo sa určiť, ktorú z nich hral, ale pre mňa bolo dôležité i tak len jedno – to, že tam nebola úzkosť a nebol tam ani odpor.

   „Len ťa hladkať,“ odpovedal som so zatajeným dychom, udivujúc samého seba, že niečo také sa naozaj dá vysloviť a ja som to práve dokázal s jemne zmyselným podtónom. Hneď som sa aj zháčil, či som to neprehnal, no Lawrenca práve to donútilo k úsmevu – moja vlastná neistota.

   „A kde ma chceš hladkať?“ spýtal sa a kútik úst mu vyskočil do úšrknu. Všimol som si, akú radosť mu spôsobuje rýpať do mňa, a pochopil som, že sa to opýtal len preto, aby ma ešte viac zneistil. Alebo nie? Jeho oči ma pozorovali tak uprene, že som si ani len nestíhal uvedomovať, ako už znova hádže udicu a začína namotávať. Čo ak som si to neuvedomoval nikdy a on to robil od začiatku?

   „To potrebuješ vedieť?“ odvetil som zase len protiotázkou, snažiac sa prispôsobiť sa mu a nenechať sa vyviesť z rovnováhy.

   „Rád by som vedel, akú veľkú katastrofu sa chystáš spôsobiť.“

Prižmúril som oči a zamyslene som si ho premeral. „Ty mi neveríš, Law?“ spýtal som sa. On sa zamyslel rovnako, alebo sa tak aspoň zatváril a popri rozmýšľaní akoby mimochodom dvihol ruku a dotkol sa prstami môjho líca. Opatrne po ňom začal prechádzať, ledabolo, nenútene, akoby sa ma len tak bezúčelne chytal a neznamenalo to, že ma práve začína sám jemne hladiť.

   „Máš dosť zlú povesť na to, aby som ti veril,“ hovoril, zdalo sa, že bezmyšlienkovite.

   „Akú zlú povesť? Že sa spustím s každým chlapom, ktorý na mňa pozrie?“

Zasmial sa a jeho prsty skĺzli znova na perinu. „Takú, že ti trochu preskočilo,“ povedal.

   „A to je prekážka?“ spýtal som sa.

   „Ak by to mala byť prekážka, potom by si musel mať skôr problém ty so mnou.“

   „Ty si o sebe myslíš, že nie si normálny?“

   „A podľa teba som?“

Podľa mňa bol až príliš normálny a príliš skutočný. Mohol by som si možno domýšľať, že vedľa mňa uprostred noci leží len niečo, čo sa mi sníva, že to nemôže byť až takéto pekné. Lenže on tam naozaj bol a v jeho očiach nádych nevyspytateľna, ktorý ma lákal, zvádzal a zároveň vyvolával rešpekt, ktorý brzdil moju túžbu a nedovoľoval prevalcovať ma jej primitívnosťou. A on to tušil, vedel, že sa v skutočnosti nepokúsim nič urobiť, pokiaľ nedostanem od neho impulz, pretože moje pudy a túžba sú tak skrotené a tak poslúchajú jeho oči, až by som sa mal obávať toho, akú má nado mnou moc. Naraz prudko dvihol hlavu a prekonal svoje vlastné ochranné centimetre, pritisol mi ústa na ústa tak znenazdania, až som ticho vyhŕkol prekvapením. Hoci som to mohol očakávať. V situácii, keď sme ležali vedľa seba a obaja začínali chápať, čo v tom druhom vyvolávame, som to rozhodne mal očakávať. Prekvapenie trvalo len chvíľku. Slabo šteklivý, hrejúci pocit ho začal zmazávať ako dážď zmazáva povrchový prach a obnažuje to, čo je pod ním. Videl som, ako Lawrence omámene priviera oči a moje viečka klesli rovnako, tiahou vzrastajúceho vzrušenia, ktoré ktovie prečo ľuďom vždy ako prvé sadá na oči. Tisol ku mne pery silno, ale neotvoril ich. Hrejivý pocit sa začínal meniť na páľavu, ktorá ma popchínala vpred, k úniku. Pootvoril som ústa a jemne vzal medzi pery jeho peru, s vedomím, že to už trochu preháňam a naozaj som preháňal, porušoval jeho zákaz. S nepokojným tlmeným vzdychom, ktorý mohol znamenať čokoľvek, sa odo mňa odtiahol. Nenechal som ho však uniknúť. Držiac ho za rameno som sa plynule presunul nad neho, keď si ľahol na chrbát, a pritisol som pery znova k jeho. Vedomie, že by som ho mohol pobozkať, že by som sa mohol bozkávať s Lawrencom Grayom a cítiť horúčavu jeho úst vo svojich, vo mne vystreľovalo ako intenzívne bodnutia a ja som sa ich účinkami začínal triasť. Znova tlmene vzdychol, ale teraz to bola naozaj nespokojnosť, keď som sa pokúsil perami roztvoriť jeho pery. Otvoril som oči a on pozrel na mňa, v hnedých lampášikoch sa mihla tichá nevinná prosba o to, aby som to nerobil, aby som to vôbec neskúšal, a potom sa rozpila do výrazu príliš chápajúcej dospelosti. Zazdalo sa mi, že ten výraz som videl v tvári každého zo svojich milencov tesne predtým, ako sa rozhodli milovať sa so mnou. U Lawrenca by som sa to nikdy takto neodvážil pretlmočiť, avšak keď naklonil hlavu nabok, neodvažoval by som sa tvrdiť ani opak. Chvíľu som sa triasol myšlienkou na to, že by som ho mal nechať tak, nezaťahovať ho do toho, v čom som sa sám až príliš topil, ale keď mi položil ruku na rameno a jemne mi po ňom prešiel, pochopil som, že on nechce, aby som ho nechal tak. Pomaly som priložil pery k jeho hrdlu, skĺzol po ňom nadol. Bolo napnuté a predsa mäkké, pod hebkou pokožkou pulzovala tepna. Nahmatal som ju perami a prekĺzol po nej jazykom. Lawrencove telo sa pod mojím pohlo a znova stuhlo. Jeho koža bola taká tenká, že sa pod ňou dala cítiť pulzujúca krv všade, kde vystupovali väčšie žily a ja som sa v oblúznení rozkošou z toho, že nielen počujem, ako čoraz rýchlejšie dýcha, ale aj cítim, ako rýchlo prúdi jeho krv, pritláčal ku každému tomu miestu. Vylizoval som jamku nad kľúčnymi kosťami, dvíhal sa a dotýkal sa perami jeho spánkov, znova som sa skláňal a hľadal na jeho hrdle všetky pulzujúce miesta. Myslel som, že sa toho pocitu nikdy nenabažím, neskutočne ma nadchýnalo vnímať, ako moje dotyky popchnýnajú jeho krv k čoraz zbesilejšiemu prúdeniu. Až keď on zavzdychal naozaj nahlas a v tom trhanom tóne zaznelo zúfalstvo, prebralo ma to z vytrženia a ja som si uvedomil, že už sa dosť navažujem na jeho telo a sajem jeho hrdlo s upírou nenásytnosťou a bezohľadnosťou. Dvihol som tvár a pozrel do jeho, on na mňa uprel veľké oči. Všimol som si, že si zhrýzava pery a všimol som si aj fľaky na jeho krku, teraz slabo červené, zo skúsenosti však vediac, že ešte vymenia rôzne odtiene fialovej, kým po pár dňoch zmiznú. No, ešteže mal dlhé vlasy. Ticho som sa zasmial a on na mňa tázavo pozrel.

   „Dosť veľká katastrofa,“ skonštatoval som, nedokážuc ukryť svoju spokojnosť. Ani neviem, prečo ma to nepekné dielo tak zvrhlo tešilo. Law akoby až po mojich slovách začal chápať, rýchlo si siahol rukou na hrdlo a ja som čakal, že sa zamračí a veľmi pekne mi poďakuje, no on sa neočakávane tiež len usmial a v jeho očiach zasvietilo šťastie. Nadvihol hlavu a zľahka pritisol pery na moje, potom ma jemným tlakom odtisol zo svojho tela, avšak pritúlil sa mi k ramenu. Pochopil som, že na dnes bolo katastrof dosť, vlastne som si nevedel predstaviť, čo by bolo, ak by som pokračoval a on by ešte pár krát vzdychol tak zúfalo, až mi vzrušením trhalo telom, ak by zastonal v tom najväčšom nešťastí a v najväčšej katastrofe... Predstava, že by som Lawrenca mohol niekedy doviesť k vrcholu, mi prvýkrát prešla hlavou a ja som sa zdesil samého seba. Mohol by som mu to naozaj urobiť? Veď on vôbec nemusel ísť tou cestou, ktorou som šiel ja. Ak by ma nespoznal, ak by som nebol jediný, koho poznal a koho zvrátený život skrížil ten jeho, ak by to bolo namiesto mňa nejaké dievča...

   „Law?“ spýtal som sa znepokojene. Zahmýril sa pri mne a ticho hmkol na znak, že počúva. „Je to len preto, že... Vieš, ja nechcem, aby si... Preto, že len mňa poznáš a nemáš šancu robiť to s nikým iným...“

   „A ty myslíš, že keby som dostal šancu robiť to s niekým iným, tak si iste vyberiem ženu, však?“ prerušil ma, akoby s prehľadom zvládal nesúvislý tok mojich myšlienok.

   „Nechcem, aby si ma... Aby si bol so mnou z donútenia a...“

   „Nie som s tebou z donútenia. Vlastne som bol veľmi šťastný, keď som bol sám a nechcel som to meniť. A nikdy by som to nezmenil kvôli žiadnej žene.“ Chvíľku na mňa skúmavo hľadel a dodal: „A kvôli žiadnemu mužovi. Zmenil som to len kvôli tebe.“

   „Len kvôli mne?“ spýtal som sa nedôverčivo. „Veď ja nie som ničím výnimočný.“

Znova sa ticho, vľúdne zasmial a pokrútil hlavou. „Si.“

   „A čím?“

   „V tvojich očiach je dúha.“

Nadvihol som obočie. Čím viac som ja bol nedôverčivý, tým viac bol on neochvejne presvedčivý. Nadvihol ruku a nežne mi odhrnul vlasy z tváre. Usmieval sa záhadne a zvláštne krásne, úsmevom z nedostupných diaľok, zo sveta jeho vlastných súkromných zákonov.

   „Vieš, kedy vzniká dúha, však?“ vravel pošepky. „Keď pomedzi dážď zasvieti slnko. V tvojich očiach je večne šedý dážď. Ale keď sa na mňa pozeráš, zjavujú sa ti v nich farby. Ako dúha.“

Roztržito sa usmial a sklonil hlavu opäť na moje plece. Hruď mi stiahlo niečím podobným plaču, ale asi to bol plač šťastia. Lebo to on pre mňa zasvietil slnko, ktoré zažiarilo cez padajúci dážď môjho smútku. A vytvoril vo mne dúhu.



pokračovanie...

Comments

( 2 comments — Leave a comment )
neko_the_uke
Apr. 28th, 2011 04:46 pm (UTC)
dokonalé!! :)
ah, koľko strán ešte musím popísať, aby som písala tak krásne?
Zuzana
Jan. 7th, 2013 08:20 pm (UTC)
...na miesta, kde sa nevkročovalo a nedalo sa tam dostať, lebo ešte nikdy nikto nevkročil do vlastných snov.

Keď budem túto poviedku čítať znovu, vlastne všetky ktoré budem čítať znovu, tak si budem zapisovať myšlienky krásne ako táto. Máš ich plno, niektoré sú sladko-boľavé ako aj táto.
Úžasne krásne je to♥
( 2 comments — Leave a comment )