?

Log in

No account? Create an account

Previous Entry | Next Entry

Zakázaná krv 15/18

 Názov: Zakázaná krv
Autor: Neko-Nori
Popis: Voľné pokračovanie Zradcov krvi.

O Sviatku mesiaca, listových ružičkách a prvom skutočnom milovaní :)


15. kapitola

Michel sa ešte raz obzrel na hrad, kde veľké okenné tabule žiarivo odrážali posledné slnečné lúče tohto dňa, ja som nasledoval jeho pohyb a neveriacky som za chôdze hľadel na stavbu za sebou. Strávil som za tými hrubými múrmi len týždeň, zaručene, príroda vôkol sa takmer nezmenila. Avšak zdalo sa mi to ako roky, čo som sa naposledy voľne nadýchol. Nechcelo sa mi tomu veriť. Neveril som ani, keď Michel rázne odmietol sprievod hradnej stráže a oznámil, že bude na cestu domov potrebovať len nejakého sprievodcu, ktorý sa vyzná v tunajších lesoch, a že to mám byť práve ja. Ani, keď vysadol na koňa a povýšene mi prikázal, aby som mu ukázal cestu a pán hradu za nami kýval s povznesením, že ho navštívil tak významný šľachtic, a zároveň s úľavou, že sa ho zbavuje, lebo starať sa o tak vplyvného upíra akým sa jedného dňa mal stať Michel de Noir, mohlo byť preňho nebezpečné, ak by si len panovačného mladého pána čímsi pohneval.
A mladý pán odvrátil pohľad od pevnosti za nami, aby sa potešene usmial na svojho sprievodcu, kráčajúceho popri nohách štíhleho čierneho žrebca, a snáď usúdil, že už sa nachádzame dostatočne ďaleko, nastavil mi dlaň. Prijal som ju a s jeho pomocou som sa vyšvihol pred neho na Beyazov chrbát, ten sa podráždene zatriasol. Zakvačil som prsty do sedla, aby som nestratil rovnováhu. Michel, keď videl moju nemotornosť, chytil ma jednou rukou pevne okolo pása a pritiahol si ma na seba.
„Ešte si nesedel na koni?“ Položil si bradu na moje plece a zachechtal sa.
„Nie, ale v meste som videl, ako ich melú do klobás,“ zarýpal som schválne, oplácajúc koňovi neprívetivosť a vraník začal odfrkovať, akoby mi snáď mohol rozumieť.
Michel sa opäť pobavene zachechtal a popohnal Beyaza do mierneho poklusu, ani príliš šuchtavého, ani prehnane rýchleho. Napadlo mi, že by som vôbec nemal takto sedieť na koni – vzácnom, šľachtickom, že keby ma niekto zazrel takto neprístojne blízko pri Michelovi de Noirovi, takto nehanebne zdieľajúceho jeho sedlo, mňa – najchudobnejšieho garbiara, iste by ma obvinili, že som poškvrnil jeho meno a postavenie a bez milosti by ma za trest stiahli z kože a upálili. Pri tej predstave ma naplo. Ostražito som sa obzrel, Michel to azda pochopil ako gesto nerozhodnosti.
„Kam teraz?“ opýtal sa mäkko, znovu chytiac opraty oboma rukami.
Naozaj, kam teraz? – preletelo mi hlavou zmätene. Doma... Čo by mi asi povedali, ak by som sa po týždni služby vrátil s tým, že som ušiel? Že som príliš zbabelý na to, aby som dokázal zostať sám... bez Michela... Ako by som im vysvetlil, že som príliš zamilovaný a... rozhodnutia toho, koho poznám sotva pár mesiacov, rešpektujem viac, ako rozhodnutia svojich poručníkov... rodičov... autorít... Nie, to by som nevysvetlil. Prinajmenšom by sa nahnevali a zakázali by mi stretávať sa s ním už úplne. A ja by som to nakoniec musel rešpektovať, lebo ak tento hrad nebol prekážkou, na ďalší raz sa mohol objaviť väčší hrad, vzdialenejší, a keď by ma Michel vyslobodil odtiaľ, možno by prišlo ešte čosi ďalšie a ďalšie... A on by za mnou možno šiel aj na koniec sveta, ale nakoniec aj tak nezáleží na tom, ako sme veci plánovali, vyvinú sa vždy inak. A tak som si sám veľmi neveril, keď som sa rozhodol, že pôjdem domov... ale až neskôr, keď budem vedieť, čo im poviem, ako to vysvetlím tak, aby to všetko dávalo zmysel... A možno vlastne ani nedávalo, rozmýšľal som vtedy predsa nad citom, ktorý motá všetky zmysly a popiera logiku...

Michel obišiel moje mlčanie len ďalším mlčaním, tiež zrejme nevedel, kam ísť, a tak sme chvíľu kráčali rovno, sprevádzaní len Beyazovým nepokojným odfrkovaním, ktoré si ani jeden z nás nevšímal. Keď sme zišli do úžiny pod východným opevnením hradu, pripojila sa ku nám svorka. Myslím, že som bol prvých pár chvíľ tak ponorený do myšlienok na to, kam to vlastne mierime, že som ani nezacítil pach vlčích kožuchov. A už vôbec som si nevšimol, ako sa vzdialene zakrádajú pomedzi stromy na vyvýšených stupňoch svahu, z oboch strán nás zvierajúceho a do výšky obklopujúceho. Akoby sme ich ani vidieť nemali, sťaby sme my boli ich korisťou, čo zrejme spôsobovalo to Beyazove nervózne odfrkovanie.
„Čo robíte tak ďaleko od nášho územia?“ pohoršene som preniesol k vlkom aj napriek tomu, že z diaľky nemohli rozumieť tónu môjho hlasu. Vďaka svojej schopnosti komunikovať s nimi som vydal všeobecný signál, značiaci, že som znepokojený konaním svorky.
„To je záchranná jednotka,“ šepol Michel ticho, a z jeho hlasu mi bolo jasné, že čo hovorí je pravda. Alebo teda on to pokladá za samozrejmosť.
„Ďakujem, avšak vzďaľovať sa tak veľmi... Vieš, boj o územia nevládne len medzi ľuďmi. Môžu z toho vzniknúť zbytočné problémy,“ vysvetlil som svoje pôvodné rozhorčenie teraz už skôr znepokojene. „Nechcel som, aby to vyznelo nevďačne...“ dodal som previnilo po chvíli, keď čiernovlasý za mnou nič nevravel.
Michel sa schuti rozosmial, „Viem, láska,“ a upokojujúco, aj keď zároveň zrýchľujúc mi tep, obtrel pery o moje líce. Privrel som oči a zaklonil som hlavu dozadu, opierajúc sa mu o plece. Tiež sa trochu zaklonil, akoby chcel, aby sa mi pohodlnejšie opieralo, a zvoľnil pritom cval.
„Za chvíľu nám na cestu posvieti už len mesiac. Kam nás asi jeho lúče zavedú?“ preniesol rečnícky.
„Nesleduj lúče, nechaj sa viesť tieňmi, ktoré sa mihajú medzi stromami,“ odvolal som sa na vlky. A Michel vedľa mojej tváre prikývol.
„Oddychuj, dopravím nás do cieľa.“
„Nie,“ zdvihol som náhle hlavu zo záklonu, „cesta je dlhá, bude ťa treba vystriedať.“
„Nikdy si predsa na koni nejazdil,“ namietol.
„Naučíš ma to?“ opýtal som sa, ale bez čakania na odpoveď som uchopil opraty tesne pod jeho dlaňami a tie skĺzli po kožených pásoch dolu, aby prikryli moje prsty v uisťujúcom stisku.

Tiene nás po celej noci cesty, kedy už Beyazovi od papule fŕkali spenené sliny a unavený kôň čakal len na chvíľu, kedy dostane príležitosť napiť sa, doviedli na jedno miesto, ktoré sa mi síce zdalo byť povedomé, avšak nebolo možné priradiť si ho k miestam, ktoré som navštevoval vodne alebo za súmraku. Svetlá a tiene, s ktorými sa noc hrala, skresľovali tvary prírody, stromy sa zdali byť hustejšie vyrastené ako na mieste, ktorým tento vyvýšený briežok mohol byť. Museli sme zosadnúť z koňa, aby sme sami pešky pokračovali hore strmým kamenným svahom, kde sa nám štrk kotúľal pod nohami. Už som únavou takmer nevnímal, keď predo mnou Michel rozhrnul husté vetvy húštia a ja som nízkym otvorom vkĺzol do tej známej vlčej diery, aby som sa ustato zložil na jemnom bielom piesku a vyčerpaním zaspal.

...

„Zvláštne,“ prehlásil som, keď som sa zastavil pred listnatým krytím otvoru nory, ktoré už Shillino vĺča za posledné tri dni stihlo svojimi útokmi priamo cez húštie mierne zredukovať, takže som matne dokázal pomedzi oblámané vetvičky vidieť dovnútra. „Dnes nikto nie je v lome pod zrázom, ani v lese som sa nemusel zakrádať, narazil som len kde tu na srnu.“
„Možno majú dolu v dedine nejakú zaujímavejšiu činnosť ako mlátiť do skál,“ ozvalo sa z jaskyne zaujato.
„Nemyslím,“ pokrútil som hlavou nezvažujúc takú možnosť.
V tom predo mnou čosi zašušťalo a ja som pomedzi vetvy zazrel, ako sa ku mne obratne blíži prerastené vĺča, ktoré sme pre striebrolesklý odtieň srsti nazvali Argint. Skôr, ako sa vĺča stihlo odraziť od zeme, som však vyrazil proti nemu a skrz kriaky preletel dovnútra. Vrazil som doň a obaja sme skončili na bledom piesku pri Michelových nohách, hravo sa klbčiac.
„Myslím, že ten poničený vstup nemá na svedomí len on, ako si poznamenal dnes ráno,“ bezstarostne prehovoril Michel, kmitajúc po nás očami, akoby si nevedel vybrať, či si k sebe pritiahnuť vĺča, alebo mňa.
Nakoniec odstrčil šelmu, vo víťaznom geste mi zapierajúcu mohutné laby o hruď, a zabral jej miesto. „Nudil som sa tu bez teba,“ pípol ľútostivo, a akoby to malo byť jeho odškodným, sklonil sa dolu k mojím ústam pre krátky bozk. Do tváre sa mi pri tom dotyku nahrnula obvyklá červeň.
Mohli sme sa v jaskyni rozťahovať, vlky odišli na lov. Všetky až na tie najmladšie, pre ktoré sme my dnes mali byť pestúnmi.
„Ak sú všetci v dedine, mohli by sme dnes zísť dolu k vodopádu,“ navrhol a v jeho hlase čosi zhrublo, zachrapčalo.
„Keď sa vrátia,“ pozrel som k sivým kožuchom, lenivo vylihujúcim na druhej strane jaskyne a potom späť k Michelovi so zvláštnym očakávaním. „Zavediem ťa k mŕtvemu ramenu potoka, kde je voda teplejšia.“ Ani neviem, čo som presne čakal, čo som si od toho sľuboval, keď som mu to hovoril. Ale za tie tri dni, čo sme sa ukrývali v nore, zakaždým, keď som sa k Michelovi pritúlil, pozrel kontrolne k vlkom, akoby mu vadilo, že sa na nás pozerajú. Vysvetlil, že oni ho prijali za svoju rodinu a on ich na oplátku tiež, a že dotýkať sa ma pred nimi dotykmi, k akým ho prsty pália, by bolo, ako robiť čosi také pred očami svojich šľachtických príbuzných na zámku. Vraj by tým potupoval seba aj ich. A ja som nebol z tých, čo by naliehali, alebo vedeli zvádzať. Vlastne som bol sám prekvapený, že rozmýšľam nad takými vecami, že stále viac lačniem po jeho dotykoch. Mimovoľne som si spomenul na ten týždeň, kedy som si myslel, že už Michela neuvidím, a na ten jediný krát, kedy som zahanbene siahol rukou pod ešte väčšmi zahanbujúcu sukňu dievčenskej rovnošaty a predstavoval som si, že sú to jeho ruky, čo ma hladia pod šatami, zatiaľ čo mi po lícach stekali slzy.
Michelova dlaň vkĺzla pod látku mojej súkennej halenky a pálivo ma pohladila po bruchu, až zišla dolu na podbruško, kde už nahú pokožku zakrývali nohavice. „Lilian, dotyk tvojho tela mi zahmlieva myseľ,“ preniesol a ja som nechápal, čo tým učený šľachtic presne myslel. Len som ho krátko pohladil po tvári, a potom som sa vzoprel na lakťoch a on sa odo mňa odtiahol.
„Hej!“ skríkol, keď si všimol, že Argint už zase kamsi uteká a predral sa húštím von za ním.

Keď som vtedy odchádzal z domu do služby, Selen mi povedal čosi, nad čím som sa podchvíľou zamýšľal, keď som videl, aké dravé pohľady Michel hádže mojím smerom, zatiaľ čo sedí vonku na kamienkoch a prstami sa upokojujúco preberá Argintovou srsťou.
„Lilian, mal by si pamätať na skutočnosť, že všetkých, ľudí či upírov, priťahuje nádych nepoznaného. Niečo, čo vonia korením a bylinkami a je na hony vzdialené všednému, nudnému životu. Čo sa na nič nepodobá, čo páli a vzrušuje už keď o tom počúvaš... Avšak vy dvaja zrejme nechápete, že vášnivá, dobrodružná a silná láska kráča ruka v ruke s drvivým utrpením, ktoré nebudete schopní vystáť. Je to ako dravá voda, ktorá vás strhne a bez milosti utopí. A aj keď ste teraz zamilovaní a fascinácia jedného druhým je silná, raz vás ten mohutný prúd schmatne, jeden z vás narazí hlavou o dno a jaziev na všetkých miestach, kam predtým vaše ruky lačne siahali, sa už nezbavíte. Varujem ťa, lebo tej bolesti, ktorá nebude mať jediného vinníka, môže byť veľa, dokonca viac ako toho krásneho, čo spolu zažívate. Možno ti to nedáva zmysel, avšak porozmýšľaj prosím o tom, čo ti hovorím, a chráň sám seba, ak ja v tvojej ochrane raz zlyhám.“
Povzdychol som si. Tie slová som si pamätal tak presne, akoby mi ich ostrím noža vyryl do duše. Tiež mi raz kedysi dávno povedal, že keď sa človek preje toho korenistého, môže mu prísť nevoľno. A ja som rozmýšľal, či to platí aj u upírskych šľachticov, ktorí z rozmaru a nudy jedia ľudské pokrmy.
Od ľudského jedla moje myšlienky plynule prešli k mojej vlastnej potrave, uvedomil som si, že každým dňom tajne stále viac myslím na krv. Na tú, ktorá mne vonia korenisto a vzrušujúco, ktorá je pre mňa rovnako vzácna, ako pre môjho aristokrata miešanec. Možno to nás na sebe navzájom priťahuje – uvedomil som si. Uprel som pohľad na Michelov belostný štíhly krk. Mohol by som? Len okúsiť, len sa trochu potešiť tou dokonalou... Nie! To by bolo... Naraz sa mi v mysli vybavila spomienka na to, ako som jedného dňa po návrate z mesta našiel otcov pritisnutých na bočnej stene domu, ukrytej pohľadu z ulice, vo zvláštnej polohe. Tmavovlasý opieral hlavu dozadu o drevo a z pootvorených pier mu unikali prerývané stony, zatiaľ čo svetlovlasý sa mu prisával na krk, po ktorom dolu stekal potôčik šarlátovej krvi a vpíjal sa do dlhého čierneho plédu, ktorý mal Selen prehodený cez plecia. Tisli sa k sebe, tlmene vzdychali, jeden druhému dravo behali rukami po tele a zarývali nechty do látky oblečenia. Bol som vtedy viac ohromený ako vyľakaný tou scénou, namiesto toho, aby mi to prišlo zvrátené, považoval som to za fascinujúce. Nakoniec ako ktorýkoľvek dotyk tých dvoch nadprirodzených bytostí, ktoré ma odmalička hladili po vlasoch. Až keď si vtedy všimli, že tam roztrasene stojím a prázdny vak od mäsa mi už dávno nečujne vykĺzol z dlane, poplašene od seba odskočili a akoby nevedeli, čo v tej chvíli rýchlo urobiť, jeden ako prízrak zmizol za rohom a druhý, priťahujúc si pléd viac na krk, popohnal ma bez slova do domu.
Zavrel som pri tej chvejivej spomienke oči a ani som si vo svojom tajnom vytržení neuvedomil, keď mi Michel prvýkrát hravo oblizol líce, ako to vždy robilo vĺča, keď chcelo, aby som ho pohladil. Zviera som väčšinou so smiechom odstrčil, no teraz som sa ani nepohol, moje oči stále zavreté. Tak Michel oblizol moje líce znova, tentoraz bližšie pri ústach, pomalšie a už len špičkou jazyka. Áno, pripomenulo mi to dráždivo presne to, čo zrejme pod zámienkou šteňacej hry chcel. Vybavil sa mi ten pocit, keď špičkou jazyka rovnako prechádzal po mojom vzrušení.
A keď sa potom znovu priblížil k môjmu lícu, sám som naklonil hlavu a v otvorenom bozku som mu vyšiel v ústrety a obtočiac ruku okolo jeho pása som začínal chápať, ako myslel to, že mu dotyk môjho tela zahmlieva myseľ. Pretože to, čo bolo pre mňa ešte chvíľu dozadu neprípustné, sa zrazu v jeho bozku stalo možným, dokonca som si povedal, že mám na to právo, lebo ak nie ja, kto iný? A tak som v dravej žiadostivosti zmenil našu polohu a zdvihol som sa na kolenách tak, aby som medzi svojimi nohami väznil tie Michelove a mal čo najlepší prístup k jeho krku. Zrejme ešte netušil, na čo sa chystám, keď som sa sklonil k jeho šiji. Ja som si vlastne tiež nebol istý, kúštik pred tým, ako sa moje pery mali dotknúť jemnej Noirovskej pokožky, som sa zastavil a chvíľu som len dýchal horúci vzduch na Michelov krk, zatiaľ čo on s privretými očami zotrval v rovnakej polohe. Napadlo mi, že možno vie, čo plánujem, no keď som nakoniec ospravedlňujúco pobozkal jeho krk pred tým, ako som si ho pridržal za zátylok a zahryzol, jeho telo sa s prekvapeným zalapaním po dychu napälo, rukami silno zovrel moje ramená a ja som usúdil, že to skutočne nečakal. Vzadu ho väznili moje prsty, naklonil teda hlavu do strany odo mňa. Možno tým pohybom chcel utiecť, možno mi zlepšiť prístup, v prvej chvíli som si nebol istý. Avšak keď sa mi na jazyku začala rozpíjať tá jedinečná opojná chuť jeho zakázanej krvi a celé telo sa mi chvelo, jeho trhané Lil... mi napovedalo, že mi chcel uľahčiť prístup a aj keď sa moja myseľ nachádzala zahalená v hmle, vďačne som ho za to odmenil pohladením po chrbte. Sať jeho krv pulzujúcu zo žíl, bolo čosi úplne iné, ako zlizovať ju z čepele noža, alebo poraneného prsta. Už len jej chuť ma nútila vzdychať a pocit, že Michel vzdychá so mnou, spôsoboval, že som sa pudovo pohupoval v jeho rozkroku a ventiloval tak tú hromadu rozkoše, ktorá sa vo mne zbierala. A on naďalej trhane stonal a drvil v dlaniach moje ramená... Napadlo mi, že sa za tento prečin možno neskôr budem hanbiť. Ale ani previnenie v sebeckosti a hrubosti ma neprinútilo prestať, lebo celé moje telo vibrovalo opantávajúcou slasťou...

Keď som bledého Michela uvoľnil zo svojho rouxovského bozku, uvedomil som si, že celá vlčia škôlka sa v našej nepozornosti hravo rozutekala po svahu...

...

„Pozri! Tento má rovnakú farbu ako tvoje vlasy, Lil,“ oznámil mi Michel nadšene a zdvihol zo zeme ďalší list. Už ich držal v hrsti mnoho. Tvrdil, že keď dorazíme na miesto, ukáže mi, ako sa z nich dajú skladať ružičky. Vraj ho to naučil Raven de Noir, keď bol ešte malý. O listových ružičkách som jakživ nič nepočul, bol som na to zvedavý.
Cestou nás sprevádzalo niekoľko vlkov. Chcel som si byť istý, že bude mať kto dávať pozor na okolie, kým sa budeme kúpať, nepotreboval som, aby po tých troch dňoch skrývania sa niekto prišiel na to, že nie som tam, kde by som mal byť...

Doskočil som na úzky breh, lemujúci pomaličky prúdiacu vodu mŕtveho ramena, Michel ma nasledoval a rovnako doskočil do žltého lístia, ktoré na zem spadalo z košatých javorov, nakláňajúcich sa na sever, smerom k dedine. Keď sme ta dorazili, slnko sa už unavene opieralo o vrcholky stromov, rastúcich na skalnom zráze nad lomom. Môj plán bol vrátiť sa do nory so zotmením.
Michel sa uvoľnene posadil do žltých listov, rozložil cez ne tie svoje farebné a začal ich triediť do trojíc. Potom ich všelijako poohýbal, postáčal a nakoniec to zviazal niťou, ktorú ťahal z natrhnutého rukávu vlastnej košele. Hrdo zdvihol hotovú ružičku do vzduchu, aby mi ju ukázal zo všetkých strán. Usmial som sa a s dobrou náladou som si prisadol k nemu na nánosy javorových listov. S rovnakým úsmevom som pozoroval, ako vzal ďalšiu trojicu a vytrhol ďalšiu niť...
Keď som ho stretol prvýkrát, mal na sebe drahé oblečenie, ktoré by som sa snáď sám bál zašpiniť, vlasy mal uhladené a pohľad pyšný a povýšený. Ako to už býva, krása a peniaze kazia charakter a Michel to mal. Mal to všetko a práve to menil za jednoduchú, bezúhonnú lásku chudobného garbiara. Menil všetko za tak málo... Nemalo to pre mňa logiku. Nechcelo sa mi tomu veriť, ale dnes vedľa mňa na zemi sedelo ufúľané stvorenie so strapatými vlasmi, ktoré si páralo vlastný rukáv, len aby ma potešilo. Zvláštne, že som bol naňho hrdý zato, že mu nevadí ulíhať so mnou každú noc na chladný piesok.
Usmial som sa pri tých myšlienkach a nerozmýšľajúc nad tým, či a čo chcem povedať, som vo vzduchu zachytil jeho ruku, chystajúcu sa vytrhnúť ďalšiu nitku a silno som ju stisol v dlani. Michel sa zarazil.
„Nechýba ti občas prepych zámku, princ môj?“ preniesol som s ľútostivým pohľadom na kopu žltých listov, v ktorej sedel, v duchu sa zmierujúc s tým, že mu nemôžem poskytnúť väčšie pohodlie.
„Keď som s tebou, pán vlkov, nemyslím na také veci,“ preniesol s miernym úsmevom a preplietol svoje prsty s mojimi.
„Budem teda musieť byť stále pri tebe, ak si ťa budem chcieť ukradnúť navždy len pre seba?“
„A ty by si chcel?“ pohľad mu v jednej chvíli zažiaril aj sa zastrel akýmsi hmlistým oparom.
Práve som sa mu chystal odpovedať, keď náš rozhovor prerušili vzdialené tóny píšťalky.
„Počuješ to?“ opýtal sa Michel udivene, akoby si nebol istý, či tá hudba hrá naozaj. „Poznám tú pieseň,“ dodal.
„U nás sa hrá len na Sviatok mesiaca,“ pokrútil som hlavou.
„Moment, koľko dní prešlo odvtedy, čo som ťa odviedol z hradu?“
„Tento je štvrtý, mesiac je v splne. Je to dnes.“ Poslednú vetu sme vyslovili takmer unisono. „Nechápem, že som na to zabudol,“ buchol som sa do čela.
„Byť doma, čaká ma dnes veľmi škrobená spoločnosť,“ uškrnul sa Mi. Zjavne sme boli hneď každý vo svojich myšlienkach a obvyklých povinnostiach tohto dňa...


Spustil som Michelovi cez plece ďalší tenký vrkôčik, zdobený zelenými steblami a malými farebnými lístočkami ťahavých rastlín a začal som prstami prečesávať posledný prameň. Sedel na jednom z kameňov spájajúcich vodu a breh, ja som stál za ním a zapletal som mu vlasy.
V tento deň u nás nosil lístky vpletené vo vlasoch každý. A kto mal vlasy príliš krátke, mal na hlave vždy aspoň listovú korunku. Bol to náš zvyk, nepočul som o tom, aby to na Sviatok mesiaca robili ešte niekde inde.
„Ak ťa niekto takto uvidí za mesačného svitu vo vode, začnú kolovať chýry o tom, že pri mŕtvom ramene žijú víly,“ preniesol som zasnene do zvuku píšťaliek, nesúceho sa celou dolinou.
Práve som zväzoval koniec vrkôčika tenkou nitkou, keď ma Michel spýtavo, akoby z hĺbky vlastných myšlienok oslovil: „Lilian?“
„Hm?“
Zaklonil hlavu a chvíľu sa na mňa ticho díval, kým prehovoril: „Vieš, že už by som bez teba nedokázal žiť?“ Jeho pohľad bol úprimný.
Prestal som na chvíľu zapletať posledný vrkôčik, vyhýbavo som sa zahľadel k vrcholcom stromov na zráze, spoza ktorých slnko ožarovalo svet poslednými dnešnými lúčmi. Rozmýšľal som, ako povedať to, čo vo mne vyvolali jeho slová.
„Nechcem, aby si bezo mňa nedokázal žiť,“ prehovoril som rázne, keď som opäť stočil pohľad k vlčiemu princovi. Na jeho tvári zahral pocit ukrivdenia a tak som rýchlo pokračoval:
„Oveľa krajšie by bolo, ak by si mohol, ale nechcel by si žiť bezo mňa,“ usmial som sa a čakal som na reakciu.
Michel sa usmial.
Zrazu sa zvuk píšťaliek začal približovať, obaja sme pozreli tým smerom, odkiaľ sa jasne niesol.
„Idú sem?“ strachoval sa on.
„Nie, idú k vodopádom, je to celkom blízko.“
„Prečo práve k vodopádom?“
„Vždy v tento deň sa kúpeme za splnu a chystáme na hladine mesačné svetlo,“ objasnil som tradície.
„Aké „upírske“,“ zachechtal sa Michel pobavene a sarkasticky zároveň.
Nevšímal som si jeho poznámku, naše tradície som si vážil.
„Dnes to bude zábavné,“ zadíval som sa hore, kde potrhané oblaky putovali tmavnúcou večernou oblohou, blížiacou sa stále rýchlejšie k indigovej farbe Michelových vlasov. „Lúče budú miznúť a objavovať sa na iných miestach,“ skonštatoval som potešený dierami v mračnách.
„Celý žiariš, keď rozprávaš o mesačnom svetle. Pozor, aby som na mesiac nezačal žiarliť,“ zažartoval tmavovlasý Noir a postavil sa z kameňa, aby sa natiahol.
„Uvidíš, že je to zábava, keď to vyskúšaš,“ zaškeril som sa.
„Ja?“ zatváril sa, akoby som sa mohol rozprávať ešte s niekým iným.
„Iste. Hádam ma nebudeš vo Sviatok mesiaca nudiť ako nejaký škrobený aristokrat.“ Nasledoval ďalší môj úškľabok, keď Michel nadvihol jedno obočie.
„Nudiť ťa? Len ma naštvi a zariadim, aby si sa smial do bezvedomia,“ vykrivil vyzývavo pravý kútik.
„Tak to by si ma najskôr musel chytiť,“ prehlásil som vystatovačne a to už sa ku mne obratne načahovali Michelove prsty.
Zoskočil som z kameňa do lístia a so smiechom som sa rozbehol, prenasledovaný jeho chniapucimi rukami. Utekali sme popri rieke, miestami ma chytil, miestami som sa mu vyšmykol, občas sme padali a znovu sa svižne driapali na nohy a celý čas sme sa smiali. Šťastne a uvoľnene ako už dlho nie.
Keď sa predo mnou v tme zjavila hustá húština, bol som v slepej uličke. Chvíľu som uvažoval, že sa nechám Michelom chytiť a zvaliť do trávy, ale potom mi napadlo čosi iné a bez ďalšieho rozmýšľania som skočil do pomaly prúdiacej vody. Siahala mi kúsok nad pás.
„Hey!“ ozvalo sa za mnou pobúrene a hneď na to nasledoval opätovný smiech a ďalšie šplechnutie. „Počkaj, Lil! Už strácam dych,“ kričal Michel, ale ja som sa brodil vodou stále ďalej proti prúdu. „Počkaj!“
A nakoniec som sa predsa zastavil, keď som si uvedomil, kam som až pobláznene dobehol – na miesto, kde bola voda chladnejšia, lebo to bolo blízko hlavného ramena potoka. Vlastne to bolo úplne najbližšie, ako sa dalo, dostali sme sa k časti potoka, kde sa mŕtve rameno vydeľovalo, no to miesto, obrastené všemožnými vodnými rastlinami, bolo zo strany hlavného toku úplne nepoznateľné. Smiech a veselé zvuky hudobných nástrojov zneli úplne blízko, oveľa bližšie ako by bolo bezpečné pre dvoch skrývajúcich sa.
„Ha?“ ozvalo sa za mnou. „Sme pri vodopáde?“
Bez slova som prikývol.
„Nechceš sa ísť pozrieť?“ navrhol Michel.
Posunkom som naznačil, že nie.
„A nebude ti vadiť, ak sa pozriem ja?“ opýtal sa a stíšil pri tom hlas.
„Nie,“ odpovedal som nevýrazným tónom.
Michel sa teda začal brodiť bližšie k rastlinám, deliacim mŕtve rameno od rýchlejšie tečúceho prúdu pod vodopádmi.
Z nejakého dôvodu sa mi zacnelo, keď som si spomenul na oslavujúcich dedinčanov.
„Voda pod vodopádom je tak tmavá, až to vyzerá ako nekonečná priekopa,“ poznamenal Michel udivene skôr sám pre seba, ako pre mňa. „Zdá sa, že sa bavia,“ pokračoval už viac ku mne.
„To je dobre,“ usmial som sa, aj keď on to nevidel.
„Sú tam aj tvoji rodičia,“ dodal zamyslene. „Sedia na brehu a... jeden zaujate sleduje nejakého chlapíka, ktorý rozpráva a rozhadzuje pri tom rukami a... druhý zazerá a zdá sa byť trochu urazený. Vyzerajú takto komicky,“ zachichúňal sa.
„Ten s tými rukami je iste Cayden – lúhovník,“ tiež som sa zasmial.
„Ak má čosi spoločné s tým lúhovníkom, s ktorým som mal možnosť stretnúť sa ja, tiež by som sa netváril nadšene, ak by naňho moja polovička takto hľadela,“ nadhodil Michel zamyslene.
„Je to jeho otec,“ objasnil som.
„Takže syn sa podal na otca,“ skonštatoval.
„O tom ani nežartuj!“ A obaja sme sa zasmiali.
Odrazu sa Michel obrátil späť ku mne s vážnym výrazom na tvári. „Nechcem, Lil,“ prehovoril bez súvislostí.
„Hm?“ Nechápal som.
„Nechcem bez teba žiť,“ spresnil a mne pri jeho slovách na tvár vystúpil bolestno-dojatý výraz. Možno mal Selen pravdu, keď hovoril, že zakázaná láska je dravý prúd. Voda, ktorá okolo nás tiekla sa takmer nehýbala, no naše pocity čakali za tenkou hrádzou na čas, kedy sa objavia trhliny a oni sa na nás prevalia so zdrvujúcou silou, o to väčšou, že sme ich posledné dni krotili.
Michel vykročil ku mne, no asi poldruha metra predo mnou sa zastavil a len na mňa chvíľu upieral svoj atramentový pohľad, stmavnutý tmou a možno aj niečím iným. Videl som v jeho uprenom pohľade, rovnako ako vždy, všetko, po čom kúzelný upír túžil, a rovnako ako vždy som sa zapýril a strnul, keď som z jeho očí čítal tie žiadosti.
A on s ľahkosťou podkopal moju hrádzu, keď si s pohľadom čo možno stále zaseknutým v tom mojom vyzliekol košeľu a pustil ju po prúde. Dych sa mi splytčil, prúd pocitov a túžob vo mne zahučal, aby som vedel, že sa to blíži. Kdesi za mnou sa ozvalo zašuchotanie, čo mohlo znamenať, že sa Michelova košeľa zachytila na jednej z vetiev, skláňajúcich sa až do vody. A možno nie.
Prebehol som jeho nahú hruď, po ktorej sa spúšťali spletené hadíky, hltavým pohľadom a nasledoval som jeho počínanie, keď som si rovnako pomalým pohybom, ako pred chvíľou on, zvliekol z tela premočený zvršok a pustil kus oblečenia po prúde. Zelený kamienok, ktorý mi vtedy ešte otravný Noir daroval, mi skĺzol späť na hruď. Michelov plamenný pohľad spôsoboval, že som vôbec nepocítil chlad nočného vzduchu. Ešte chvíľu si ma obzeral, kým ku mne vystrel ruku dlaňou hore, vyzývajúc ma, aby som ju prijal.
Tá chvíľa, kedy som sa za ním pomaly načiahol a vkĺzol som dlaňou do jeho, bola zlomová. Pre hrádzu túžob, aj pre túto noc. Mal som pocit, že počujem čosi praskať a v hlave mi neskutočne zahučalo, keď si ma k sebe cez vodu Michel ráznym pohybom pritiahol a prirazil na telo. Ešte chvíľu sa nehybne uisťoval v mojom výraze, kým skĺzol dlaňou dolu mojím chrbtom až na zadok a silno stisol. V rovnakej chvíli, keď mi pri jeho pohybe ušiel prekvapený ston, vrhol sa na moje pery s plieniacou prudkosťou. A vtedy prúd, ktorý prevalil hrádzu, dohučal až do môjho tela, obmotal som ruky okolo Michelovho krku a nohy okolo bokov. Vo vode muselo byť preňho moje telo ľahké ako pierko, keď si ma pridržiaval a obaja sme v bozkoch tlmene vzdychali potláčanou žiadostivosťou. Dedinčania boli priďaleko na to, aby nás počuli a keby aj nie, hudba na brehu pri vodopádoch hrala dosť hlasno a nemala dôvod prestať.
Mi sa so mnou ako s príveskom pomalými, brodivými krokmi vydal k brehu, miestami si ma priťahujúc viac na telo, miestami spúšťajúc dolu na zem a potískajúc chrbtom k plytčine, potom ma znovu chvatne vydvihujúc a tlačiac k svojim bokom... Dostali sme sa na breh. Vlastne ani nie tak na breh, lebo takmer napoly sme boli stále vo vode, keď ma pokladal do lístia, ktorého skutočnú farbu som mohol v mesačnom svetle viac tipovať, ako poznať.
Zavrel som oči poddávajúc sa jeho dotykom, nastavujúc mu svoje telo tak, ako to práve jeho ruky chceli a chytajúc jeho pery do svojich, kedykoľvek bola jeho tvár tak blízko, že to bolo možné. A Michelove plieniace útoky sa časom spomaľovali, možno únavou, možno tým, že najsilnejší prúd nás už zvalcoval a odplavil do pokojnejších vôd, kde v lístí za mojou hlavou prepletal prsty jednej ruky s mojimi a s privretými očami sa skláňal nad mojimi perami. Mokré nohavice ma chladili, ale to nebol iste dôvod, prečo mi ich Michel začal sťahovať, prečo som mu ja pomáhal zvliekať tie jeho. A ak najkrajší pohľad naňho bol, keď sa nad ním za súmraku obloha menila, snažiac sa napodobniť nádhernú farbu jeho lesklých vlasov, najkrajší zvuk, aký som od neho mohol počuť, bol ten trhaný vzdych, ktorý sa mu vydral z hrdla, keď som s pocitom, že som ho aspoň v niečom predbehol, prvý siahol dolu k jeho tvrdnúcemu vzrušeniu a začal ho hniesť v dlani. Oh, ako veľmi sa mi páčilo, nútiť ho vzdychať, ako neskutočne ma napĺňal pocit, že ten slastný výraz na jeho tvári spôsobujem práve ja. Sklonil sa znovu ku mne a ďalšie stony tlmil v mojich ústach, kým mi oplácal rozkoš tým, ako pálivo prstami trel moje bradavky.
A nakoniec už silno zvierajúc moju dlaň, ktorej prsty som mal prepletené s tými jeho, odstrčil moju ruku zo svojho rozkroku, hlasno dýchajúc. Akosi ma zamrzelo, že už nad ním nebudem mať takú moc, a hneď potom som sa sám v duchu okríkol, že odkedy a skade sa vo mne berie toľko zvrhlosti...
Michel oprel čelo o moje a akoby to bolo od vyčerpania, spustil boky dolu k mojim. Vtom sa naše panvy o seba obtreli a ja som plačlivo vzdychol. Michel mi začal svojím typickým pohybom upokojujúco a láskavo uhládzať vlasy od spánkov dozadu a pohol svojou panvou oproti mne. Tento raz by sa zvuk, ktorý som vydal, dal prirovnať k tichému zafuneniu. Michelova ruka skĺzla cez môj driek až dolu k bokom, do rozkroku a ešte hlbšie.
„Povedz, že dnes môžem všetko a ja za to všetko preberiem zodpovednosť,“ šepol viac v prosbe ako v rozkaze. „Buď prvým a jediným, kto sa mi takto oddá.“
Jeho slová boli neskutočne desivé a zároveň zvodné, jeho prsty ma hladili na takmer najnedostupnejších miestach.
Len som ticho prikývol. „Čo bude teraz?“ opýtal som sa takmer nepočuteľne.
„Budeme sa milovať,“ šepol pokojne a opatrne prenikol jedným prstom do môjho tela.
Neudržal som sa pri tom pocite a hodil som hlavou dozadu. Pohľad mi mimovoľne zablúdil do tmy, kde z húštiny svietilo niekoľko párov žltých očí. V prvej chvíli som sa naľakal, hneď v ďalšej som si uvedomil, že je to svorka, kto nás pozoruje, hrozivo pokojne sledujú to predstavenie, ktoré tu s Michelom hráme bez pretvárky. Napadlo mi, že by ho ich prítomnosť mohla znepokojiť, no pri tom, čo práve robil, som sa nedokázal sústrediť ani natoľko, aby som im prikázal odísť. Nakoniec, vo svorke všetci zdieľali to, čo sa im práve dialo, bolo to zvykom a bolo to správne, že sa pozerali. A tak som neprítomne hľadel do očí bezmenného vlka, zatiaľ čo Michel pridával prsty a to, čo robil, sa stávalo čoraz nepríjemnejším a zároveň slastnejším.
A keď nakoniec vytiahol prsty a nežne pomaly spojil naše telá, znovu som vzdychol nahlas a plačlivo. Z húštiny za nami sa nato ozvalo tiché zavrčanie. Michel uprel zrak tým smerom, chvíľu akoby si vymieňal so šelmami bojovné pohľady, a potom sa sklonil k mojim perám a tlmiac ďalší ston bozkom, dlhým pohybom prirazil do môjho tela. Znovu pozrel k húštine, akoby nadradene, snáď sa vlkom vysmieval – je môj, len môj. Jeho správanie ma v jednom smere pobúrilo, v druhom nadchlo a jediné, na čo som sa zmohol, bolo, že som mu potvrdil to, čo hovoril šelmám jeho pohľad: „Som len tvoj, vieš to.“ A tvár mi pri tom zapuzlovala novým návalom červene. Takéto veci sa u nás nehovorili nahlas. Možno sa šepkali, keď nikto nepočúval, možno sa vpísavali do duše dotykmi, ale nevyslovovali sa nahlas.
Michel sa na mňa v mesačnom svetle zadíval, hudba pod vodopádmi stále hrala, no nemohla pohltiť jeho slová, keď vravel: „Milujem ťa.“ A potom znovu: „Milujem ťa najviac na svete.“
Kedysi som si myslel, že vo vyšších kruhoch sa tieto slová hovoria len tak hocikomu, koho chcete zviesť na spoločnú noc, alebo žene, ktorú ste nikdy predtým nevideli, ale vaši rodičia vám dohodli svadbu a od vás sa teraz očakáva, že jej to budete vravieť... Ale keď to hovoril Michel, neznelo to umelo, ani trochu falošne. Tie slová hladili moje vnútro, rozlievali sa po stenách môjho bytia ako sladký hojivý med. Takto nádherne vyslovené mohli vyliečiť všetky rany, odohnať všetko zlé... A v jeho náručí môj svet aj za noci kvitol...
„Najviac na svete...“ zopakoval som po ňom prisviedčajúc a zdieľajúc jeho slová.
„Navždy...“ dodal a ja som zas prisvedčil.
Znovu krátko pobozkal moje pery a začal sa pomaly pohybovať. Ja som si pritom zatínal nechty do vlastného stehna, ktoré som si pridržiaval zdvihnuté. To, čo sa vo mne stupňovalo, bolo intenzívnejšie ako všetko, čo som dovtedy považoval za intenzívne, trhalo to mojím telom, vypínalo svaly a rozostieralo pred očami krátku tmu zakaždým, keď sa z hĺbky Michelovho hrdla vydralo trhané „Haa-a...“ a z úst mu pri tom vystúpil obláčik pary. Hľadel som na jeho tvár, roztápal som sa pod jeho rozpitým výrazom a on ďalej akoby nepríčetne noril prsty do mojich vlasov a poťahoval za zvlnené pramienky takým spôsobom, že mi zakaždým prešli dolu chrbticou zimomriavky. A končeky jeho spletených vlasov ma šteklili na pleciach a na hrudi, zatiaľ čo pod sebou som cítil, ako sa našimi pohybmi listy rozostupujú a môj chrbát s každým ďalším viac a viac kĺže po mokrom a chladom stuhnutom bahne. Rovnako sa v ňom špinili moje vlasy a Michelove prsty.
„Milujem ťa,“ šepol som pre zmenu ja tlmene, takmer sám nepočujúc svoje slová.
„Povedz to znovu... prosím,“ šepol bez dychu.
„Milujem ťa...“ zopakoval som medzi vzdychmi a Michel väčšmi zaplietol prsty do mojich vlasov, neprestávajúc sa pohybovať.
Trvalo to chvíľku, možno len pár minút a všetko sa mi pomaly zahmlievalo pred očami. Michel nado mnou ticho sykol a väčšmi zrýchlil tempo svojich prírazov, na čo som ja nekontrolovane zaryl prsty do lístia, do bahna pod ním a opäť hodil hlavou dozadu. Vlčie oči nás ešte stále pozorovali – tak pokojne, až to bolo iritujúce popri tom, ako nepokojne sa vypínala moja hruď. Lapal som po dychu a beztak som mal pocit, že každú chvíľu omdliem. Hlavne keď sa Michel opäť sklonil k mojim perám a kňučavé zvuky, ktoré mu zvučali z hrdla, a ktoré sa snažil udusiť v mojich ústach, pôsobili na mňa skoro rovnako slastne ako fakt, že sa nado mnou skláňa nahý a vzrušene priráža do môjho tela.
Všimol som si náhle, ako sa mu v tme lesknú oči, akoby sa z nich práve mali vykotúľať blýskavé slzy. „Michel...“ pohladil som ho zablatenou dlaňou po líci. On si krátko zhryzol spodnú peru a vložil tvár do môjho dotyku.
„Si tak nádherný...“ hlesol udýchane. A potom sa ešte raz jeho prsty zaryli do môjho stehna, on silno stisol viečka a vyhraňujúc tempo krátkych prírazov na takmer neznesiteľné, spustil sa dolu a s bradou bodavo zapichnutou v mojom pleci sa už viac nesnažil kontrolovať vzdychy.
Odvtedy to už trvalo len niekoľko sekúnd, kým som mu kŕčovito zaryl zablatené nechty do chrbta a medzi našimi telami sa rozstrekla horúčava. Rovnakou za pár chvíľ zaplnil Michel moje vnútro a trasúc sa na celom tele sa posunul dolu, položil hlavu na moju rýchlo sa dvíhajúcu hruď, pričom svojím telom na nás roztrel tú lepkavú tekutinu. A dýchajúc rovnako závratne, capkal jednou dlaňou po lístí v snahe nájsť moju ruku, zatiaľ čo druhou horúčkovito hladil moje boky. Nechal som ho nájsť svoju dlaň, v unavenom stisku sme spolu preplietli prsty a jeho horúčkovité hladenie sa spomaľovalo v nežné a ustaté.
Neprítomne som zdvihol pohľad k oblohe, kde mesiac striedavo mizol a objavoval sa medzi tenkými, potrhanými oblakmi. Nevnímal som tú scenériu, hudba a smiech, rozliehajúce sa pod vodopádmi, zneli mi v ušiach len tlmene. Prvýkrát v živote som sa rozplakal šťastím...

Comments

( 2 comments — Leave a comment )
Zuzana
Feb. 1st, 2013 04:41 pm (UTC)
Tak sa snažím čítať pomaly, ale aj tak sa blíži koniec. Mám z neho strach. Vravím si, že si túto poviedku môžem prečítať znovu a viem, že ju zase prežijem tak intenzívne ako teraz, ale aj tak prvý krát to má také iné čaro.
Táto kapitola mi znovu vzala dych, ale tak... že až:)
noritenshi
Feb. 1st, 2013 06:26 pm (UTC)
že až je výstižne :D
( 2 comments — Leave a comment )

Profile

ciel boizurabu
boyslove_sk
Slovenský yaoi blog

Page Summary

Latest Month

May 2013
S M T W T F S
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
262728293031 
Powered by LiveJournal.com
Designed by chasethestars