?

Log in

No account? Create an account

Previous Entry | Next Entry

Zakázaná krv 5/18


Názov
: Zakázaná krv
Autor: Neko-Nori
Popis: Voľné pokračovanie Zradcov krvi.


Tak tu s miernym oneskorením máme ďalšiu kapitolu, ďalšie náhodné stretnutie a pomalé, nevedomé  a postupné zamilovanie sa z Lilovej strany.


5. kapitola

Rýchlo dýchajúc som utekal lesom, takmer si neuvedomujúc, že sa potkýnam o korene vysokých stromov, že vlastne ani nesledujem cestu.
A bolo aj tak jedno, či sa dostanem práve tam, kam mierim, hlavné bolo dostať sa preč, ďaleko od toho... toho... Nadutý blázon! Čo si o sebe myslí, že sa ma len tak chce dotknúť? Kto si myslí, že je, keď sa tak drzo mieša do môjho sveta?
Preletel som ďalšou húštinou, vlasy celkom strapaté, ramenom som v chvate narazil do kmeňa vysokého stromu, ale nenechal som sa zastaviť, ešte som nebol dosť ďaleko, aby som mohol zúriť nahlas.
To, čo dnes urobil... čo som urobil ja... Obaja sme prekročili medze.
Vyletel som spomedzi stromov a náhle som sa zastavil, po mojich pätách zostali v lístí na zemi dve plytké brázdy. Zrak mi jasne padol na široký, plytký potok, ktorý stekal z vodopádov vyššie v horách a odtiaľto z lesov smeroval dolu k našej dedine. Poberajúc dych som scupotal dolu malým briežkom a zahľadel som sa na slnečné lúče, tancujúce na pokojne sa vlniacej hladine potoka. Bez rozmýšľania som sa sklonil dolu, aby ma ovial chlad tečúcej vody.
Kým som bežal, bol som príliš rýchly na to, aby za mnou stíhala, možno preto som aj bežal tak dlho, teraz však, keď som sa zastavil, obohnala ma tá vôňa zo všetkých strán, pripomínajúc mi, prečo som bežal práve sem. Zahľadel som sa na čepeľ svojho noža, na ktorej dokonale hladkom povrchu sa krvavý povlak snažil zbiehať do šarlátových kvapiek a zúžil som oči do sústredených štrbiniek, keď som svoju zbraň priblížil k vode, aby som ju očistil. Špička noža rozrazila hladinu a dolu potokom sa spustil vlnitý červený hadík krvi, rozpíjajúci sa vo vlnkách. Ale hlbšie sa už čepeľ nevnorila, z istého dôvodu to bola práve moja ruka, ktorá jej to nedovolila. Uvedomil som si, že sa už znovu začínam triasť, rovnako, ako keď som pár chvíľ dozadu bežal preč z toho miesta. A ten pach... Pach šľachtickej krvi sa vlnil okolo mňa, hladil, lákal, snažil sa ma dohnať k šialenstvu. Mohol som vysať tisíce ľudských duší, ale krv... Trhane som sa nadýchol, privrel som oči, vsal do nozdier tú vôňu, špička noža sa zdvihla z hladiny. Poplašene som sa obzrel, aby som sa uistil, že ma niekto nepozoruje, že nikto nemôže vidieť ten tmavý oblak zvrátenosti, ktorý sa nado mnou vznáša. A potom, bez ďalších úvah, som sa nechal zviesť pudmi a sklonil som tvár k svojej ruke, kŕčovito zvierajúcej zakrvavenú zbraň. Citlivý jazyk sa dotkol chladnej čepele, opojný mok na nej bol však ešte stále nepochopiteľne teplý. Horúca krv stvorenia, pripomínajúceho svojím zjavom chladnú mŕtvolu. Silno som stisol viečka a prešiel som jazykom celú dĺžku noža. A potom som to spravil znova. V tej chvíli som Michela de Noira znenávidel zato, že je jeho krv šľachtická, že je tak vábivá, jej chuť tak nenapodobiteľná, omamná a zároveň páliaca na jazyku chuťou zakázaného ovocia, posielajúca malé šteklivé vlnky dolu mojou miechou až kamsi do podbruška... Vzrušujúca?
„Oh!“ Roztvoril som oči a poplašene som pustil nôž z ruky. Padol v pokojne tečúcej vode až ku dnu, a tam si len tupo ležal medzi obmytými kamienkami, akoby sa ani nič nestalo a on na tom dne snáď už strávil celé veky. A ja som rovnako tupo civel na hravo sa lesknúcu hladinu, zatiaľ čo sa mi Noirovská krv miešala v ústach s tou vlastnou, tečúcou z porezaného jazyka, spájajúc sa ako dohodou v malé špinavé tajomstvo.


„Ale no tak, Lilian...“ pískol Sasha prosiacim tónom.
„Vravím nie. Chodím tam sám, odkedy si pamätám, zvládnem to tak aj teraz,“ odbil som ho snáď už piatykrát.
„Ale ja ti chcem pomôcť,“ opakoval si stále svoje.
Nestál som o jeho pomoc, o to, aby mi každý deň chodil za zadkom ako chvost, aby so mnou dnes šiel do mesta, ani aby pre mňa práve lesom vláčil na chrbte vak s mäsom. Na všetku svoju prácu som stačil sám, jeho pomoc pre mňa vlastne bola len zbytočnou príťažou a jeho hlučnosť a neschopnosť chvíľku byť ticho, ma len spomaľovala a znervózňovala. Nakoniec som si uvedomil, že už mám toho celkom dosť.
„Poviem ti to na rovinu.“ Zastavil som sa a obrátil som sa k nemu. „Nepotrebujem ťa.“
Sashove čelo sa len mierne nakrčilo, akoby nerozumel mojim slovám. Ďalší, čo nerozpráva mojou rečou? Tak som pokračoval: „Práca, ktorú teraz robíš, nie je tvojou prácou, toto nie je to, v čom si najlepší, len mi tu zavadziaš,“ vysvetlil som a odmerane som naňho pozrel v očakávaní nejakej adekvátnej reakcie, pod ktorou som ja sám rozumel odchod.
„Ale...“ bolo nakoniec to „zmysluplné“, čo mi ponúkol. „Ja len chcem s tebou tráviť viac času,“ odvolal sa.
Nervózne som zavŕtal chodidlo do lístia, jeho neodbytnosť mi kohosi pripomínala a to sa ma snažilo vytočiť k nepríčetnosti. „Pozri, ak to je kvôli tomu, že som zachránil život tvojmu bratovi, nemáš sa mi za čo odvďačovať, neurobil som to schválne. Šlo mi len o to, aby som si vybil zlosť, tvojho brata som si tam ani nevšimol. Už chápeš?“ Zdalo sa mi ale, že Sashov neodbytný výraz sa vôbec nemení a nezáleží na tom, čo poviem. Ak ma niečo dokáže naozaj naštvať, je to to, keď ma niekto neberie vážne. „Ja nie som žiadny dobrosrdečný záchranca a nepotrebujem, aby si si myslel, že mi záleží na bezpečí niekoho, koho poriadne ani nepoznám,“ zhúkol som a on zrejme pochopil, že čosi prehnal, pretože ustúpil o krok dozadu.
„Lilian, ty to nechápeš, vôbec mi nejde o môjho brata, ja len chcem byť s tebou,“ odhučal mi späť rovnako hlasno.
„Ako to myslíš – byť so mnou?“ znovu som stíšil hlas, koniec mojej vety sa už snáď priblížil k podozrievavému syčaniu.
„No...“ začal, ale znova sa odmlčal, oči uprene hľadiace k mojim nohám. „Byť s tebou... spolu... tak ako... ako tvoji rodičia,“ vyklopil nakoniec, v tôni lesa červený až za ušami.
Pri jeho slovách mi hlavou prebleskol živý obraz Selena, skláňajúceho sa nad Chiho vzdychajúcim telom a nečakane mi zovrelo hrdlo. To, čo sa mnou naraz prehnalo, bola snáď zmes rozhorčenia, hnevu a zahanbenia, v ústach som mal ale sucho a nevedel som sa rozhodnúť, či mám najskôr Sashu zmlátiť, a potom sa kamsi skryť a rozplakať sa, alebo to urobiť naopak.
Zmätene som tekal očami z jeho postavy na stromy a možno som už mal na jazyku tie správne slová, keď sa v húštine neďaleko nás čosi pohlo. Obaja sme ostražito pozreli tým smerom, neznámy narušiteľ nám zo seba dal poznať len šedivú škvrnu, kým sa znovu stratil kdesi medzi stromami. Shill – uvedomil som si. Správne, už je čas ísť.
Pozrel som späť k Sashovi, ktorý stále podozrievavo upieral zrak k húštiu. Nemal som čas na strácanie a už vôbec nie s jeho nechápavou osobou. „Choď domov, Sasha!“ prikázal som rozvážnym, tichým tónom a nečakane som mu z ruky vzal veľký vak, ktorý pre mňa niesol.
Ukrivdene na mňa pozrel, keď som okolo neho netklivo prechádzal a zamieril som do kríkov na kopci stojacom nad dedinou a vyššie prechádzajúcom do hustej hory. Chvíľku za mnou zostalo ticho, ale ako som s neľúbosťou očakával, netrvalo dlho, kým sa ozvalo Sashovo zvolanie: „Počkaj!“
Obrátil som sa naňho s rozhodným výrazom. „Povedal som ti, aby si šiel domov.“
Lenže on sa v behu nezastavil, kým ma nedohnal. „Už sa mi nechce späť,“ vysvetlil svoje počínanie a krátko sa zahľadel na dedinu pod kopcom.
Len som si povzdychol a bez hlasných komentárov som kráčal ďalej, s vakom prehodeným cez plece.
Slnko bolo ešte ďaleko pod horizontom, zostávalo dobrých niekoľko hodín do času, kedy malo vystúpiť na oblohu a začať hriať. To bolo dobré, čím menej tepla, tým väčšia istota, že dopravím mäso do mesta neskazené. My dedinčania sme zo zabitých zvierat využili len kožu a predaj mäsa bol dobrou zámienkou na to, ísť do mesta medzi ľudí. Niečím sme sa predsa museli živiť a do lesov naokolo veľa ľudí nechodilo. Vlastne pokiaľ moje pozorovania siahali, už dlhú dobu ďalej ako na ich okraj ľudská noha nestúpila. Povrávalo sa o nich totiž, že sú prekliate. V meste som veľa krát započul príbehy o ľuďoch, ktorí do nich vošli a už nikdy sa nevrátili. Isteže, ak ste bezbranný človek a ocitnete sa v lese plnom bytostí môjho druhu...
„Počuješ to?“ opýtal sa Sasha vedľa mňa ticho a ostražito, čím ma vytrhol z myšlienok o ľuďoch a upíroch.
„Hm?“ Lesom sa niesla ranná hmla, od členkov až ku kolenám sa na zemi nič, okrem kašovitého oparu, nedalo vidieť.
„Sú to tie vlky, však? Idú s nami, odkedy sme vošli do hory,“ skonštatoval podozrievavo a ja som pritom v myšlienkach ocenil jeho všímavosť, sám som prítomnosť zvierat vnímal len okrajovo.
Vydal som len ďalšie neurčité hm a kontrolne som sa začal rozhliadať naokolo, či ich nezazriem. Po pár krokoch sa mi v hmle mihol huňatý sivý kožuch, mohutné ramená jedného zo samcov svorky, a znovu sa zas nenápadne stratil v rannej hmle. Bol som si istý, že s nami nejde celá svorka, spoločnosť nám robilo len niekoľko kusov.
„Myslíš, že je to kvôli tomu mäsu, čo nesieš?“ zahľadel sa Sasha podozrievavo na veľký vak, prehodený cez moje plece, vzápätí však kmitol hlavou na stranu smerom, kde medzi husto vyrastenými stromami čosi zapraskalo. Jeho škriatkovské vlasy, farbou pripomínajúce v skorom ráne tmavý íl, pri tom pohybe švihli vzduchom.
„Neublížia nám, dávajú na nás pozor,“ odpovedal som pokojne.
Sasha chvíľu mlčal a ešte vždy sa obzeral, potom ticho, akoby sám pre seba, prehovoril: „Je skutočne pravda, čo o tebe vravia.“
„Kto o mne vraví?“ zastavil som sa a mierne podráždene som z pleca zhodil vak s mäsom.
„Ľudia v dedine,“ odpovedal, tento krát veľmi opatrným hlasom.
„A... čo o mne hovoria?“ s ostrým pohľadom som sa naňho otočil.
Sasha mierne stiahol krk dozadu, zdalo sa, že váha s odpoveďou.
Nadvihol som obočie, aby bolo jasné, že som zvedavý a ďalej som naňho pozeral v očakávaní.
„... že si iný,“ oznámil mi nakoniec neistým tónom a hneď natiahol ruku, že mi vezme vak, akoby si tým chcel u mňa napraviť škodu, ktorú sa domnieval, že napáchal svojimi slovami.
Odtiahol som zápästie zvierajúce plátennú látku a vak som si znovu tvrdohlavo prehodil cez plece. „Nemal by si so mnou tráviť toľko času,“ dodal som naoko urazene a vykročil som, akoby to už bol nejaký môj zvyk – nechávať ostatných za sebou.
A Sasha tam chvíľu stál, akoby naozaj rozmýšľal o tom, čo som povedal, kým sa zasmial. „Blázniš? Je to fascinujúce.“ A pobehol, aby so mnou chytil krok.
Len som vykrivil kútik v pobavenom úškrnku.
Po asi pol hodine sme vyšli z lesa a nechali sme našu zvieraciu spoločnosť za sebou, cez zožaté, pusté polia sme prešli až k prvým domom, napovedajúcim, že mesto už nie je ďaleko.


Silným pohybom som jej pritlačil ruky o múr, jej oči sa na malý moment zúžili bolesťou, no znovu sa otvorili, aby ma mohli zvláštnym pohľadom, v ktorom sa miešalo očarenie so strachom, sledovať.
Neskúmal som jej tvár dlho, stačilo mi vedieť, že je veľmi pekná a mladá, ani nie o veľa staršia odo mňa, možno dokonca mladšia, a to bolo všetko. Nepotreboval som viac, aby som jej opätoval pohľad a bez toho, že si to hneď uvedomila, som z nej začal sať energiu. Prvých pár chvíľ to bolo ako vždy, len na mňa hľadela doširoka otvorenými očami, neschopná odtrhnúť sa od môjho väzniaceho pohľadu, kým ja som v jej duši pátral po všetkom peknom, čoho by som sa mohol zmocniť. A keď som sa zachytil prvého príjemného pocitu a začal som ho nasávať do svojho bytia, uvedomilo si dievča, že sa niečo deje a jej výraz sa zmenil v pokrivenú, zdesenú grimasu. Trhla rukami, ktoré som jej pritláčal k stene v uličke za zadným východom hostinca, odkiaľ pred pár minútami vyšla vyliať z malého dreveného vedierka špinavú vodu – zrejme tam pracovala, či pomáhala, ak by jej otec mohol byť hostinským. Nepodstatné, také veci som v jej hlave nehľadal. Len som silnejšie zovrel jej zápästia a pritisol som sa k jej telu bližšie. Bolo zvláštne poddajné – zberaná sukňa, mäkké prsia...
Keď sme dorazili do mesta, zamierili sme priamo k mäsiarovi. Bol zvyknutý kupovať od nás mäso a platil dobre, lebo ako aj on, musel som mlčať o tom, aké obchody spolu vedieme. Ak raz bolo v našom lese zakázané loviť, nikto dôležitý sa nemohol dozvedieť, že a hlavne odkiaľ, mäsiar divinu má. A potom prišiel čas, na ktorý som sa tajne tešil už nejaký ten týždeň. Vtedy sme sa so Sashom rozdelili a ja som s úmyslom sebecky si dať načas navrhol, že sa stretneme až za dve hodiny pri starej studni na námestí.
... Zblízka jej tvár vyzerala pôvabne nejakým zvláštnym, neznámym spôsobom, dokonca aj jej zdesený výraz sa zrazu nezdal byť zdesením. Možno už len kŕčom, rovnako ako sa jej ruky v kŕči vzpierali proti mojim dlaniam a na zápästiach jej pri tom navierali napäté žily.
Usmial som sa, neodtŕhajúc zrak od jej očí, aby mnou vlažný prameň jej života neprestával pretekať, uvoľnil som jej ruky zo zovretia a ony, akoby už sa nepotrebovali brániť, keď ich nič nezvieralo, spustili sa voľne popri stene, dodávali jej vyjavenému kŕčovitému výrazu na skutočnosti. S rovnakým úsmevom na perách som vzal jej pravú ruku a ešte stále bez toho, aby som odvrátil svoj uprený pohľad od jej belasých očí, som si priložil zápästie s napätými žilami k ústam, najskôr som len pohladil slanú pokožku perami, a potom som bez ďalšieho otáľania vykonal to, prečo som sem prišiel.
Jej oči sa takmer pretočili dozadu, akoby strácala vedomie a z hrdla sa jej vydral slabunký chrčivý výkrik, ktorý vlastne ani nebol výkrikom, snáď sa viac podobal prvému nádychu utopenca znovu prebratého k životu. A mne sa po jazyku rozliala železitá chuť teplej ľudskej krvi. Domnieval som sa, že po tom, čo som ochutnal krv šľachtica, už mi žiadna iná nebude dobrá, avšak na moje vlastné prekvapenie, krv modrookej dievčiny chutila tak dobre, ako som si ľudskú krv ani nepamätal. Možno práve preto, že som už po tak dlhom čase aj zabudol, ako to vlastne chutí.
Spoza zadných dverí hostinca sa ozýval tlmený smiech, v túto rannú hodinu tam ale nemohlo byť veľa ľudí. Privrel som oči, keď som začínal cítiť, že sa pomaly dostávam k bodu, odkiaľ by sa už nedalo vrátiť a dievča by sa neuzdravilo. Z jej belasých očí sa strácali znaky jasnej oblohy, akoby sa zmrákalo, padala hmla a lesk potôčika, tečúceho za tými veselými dúhovkami sa do nej obaľoval, mizol. A tak som nakoniec radšej úplne sklopil viečka, odhodlaný zbytočne nezabíjať, ak môžem ako miešanec zvyšok síl dočerpať z jej krvi. Zápästie, ktoré som si prikladal k perám, bolo stále chladnejšie; v náhlej potrebe zahriať jej telo som sa natlačil tesnejšie na mäkké krivky jej postavy, hruďou pritisnutý k pekne krojenému výstrihu vypasovaného vršku šiat, a ďalej som sa zadúšal životodarnou tekutinou, ktorá sa mi v hrejivých vlnách rozlievala po tele presne naopak, ako z jej tela odchádzala a zanechávala chlad. A nerozmýšľajúc nad tým, čo robím, skĺzol som druhou rukou kamsi k jej bokom, pritisnúc si jej polo bdelé telo úplne na seba, nemo jej navrhujúc: zohrej sa! A ona, akoby čakala len na to, kedy ju poriadne chytím do náručia, aby nespadla na zem, náhle v mojom zovretí ochabla, bezvedome zvesila hlavu dozadu, odhaľujúc tak broskyňovú pokožku jemného krku. Ešte kratulinkú chvíľku som skúmal privretými očami jej štíhly krk, kým som usúdil, že už som si vzal viac než dosť a odtiahol som pery z jej zápästia, pričom z rany neprestávala odkvapkávať krv, teraz po tele kolujúc spomaleným tempom rovnako, ako sa spomalí krv jašterice, keď príde prvý mráz a ona zaspí. Spala, pospí si niekoľko dní, možno s prestávkami niekoľko týždňov, kým sa jej telo zotaví, ale okrem vyčerpanosti a vedomia, že si nepamätá na pár zásadných vecí, by mala byť v poriadku. S pocitom spokojnosti a úspechu som jej bezvedomé telo krehko zložil na kamennú dlažbu vedľa zadnej steny hostinca. Čoskoro si niekto všimne, že jej niet a vydá sa ju hľadať. Vtedy už ja budem dávno niekde inde...

Zastavil som sa pri drevenom stánku, kde boli porozkladané farebné látky a na kožených šnúrkach viseli rôzne kamienky, alebo postáčané medené šperky. Zvykol som z mesta domov nosiť nejaké darčeky. Hlavne Selen si rád zdobil vlasy rôznymi stužkami a sponkami. Zahľadel som sa na ponúkaný tovar a spomedzi spleti šnúročiek som zaťahal za jedinú, aby som vzal medzi prsty na nej visiaci zelený kamienok s hladkým povrchom, ale bez nejakého určitého tvaru. Mal rovnakú farbu ako ten hmlistý ranný les, tento by sa mu určite páčil – pomyslel som si.
„Ak sa ti páči, kúpim ti ho,“ ozval sa vedľa mňa známy, vábivý hlas, ja som obrátil tvár k nemu a strnul. Stál tam ten, koho meno som v zhone (pri práci a love) posledných štyroch dní mohol zabudnúť, ale na jeho opovážlivosť a svoju pobúrenosť som nemienil zabudnúť ešte nejaký ten čas. Ak by som ho znovu stretol v lese... Lenže toto nebol „náš“ les a chodiť do mesta som mu zakázať nemohol.
Pustil som zelený kamienok a bez ďalšieho záujmu oň, som si začal prezerať medené ozdôbky.
„Takže niečo iné?“ opýtal sa zvedavo dlhovlasý Noir.
„Nestojím o ďalšie darčeky,“ oznámil som mu rezervovane a prehrnul som prstami malý košík, plný točených prstienkov, zdali sa však byť všetky rovnaké, možno len veľkosťou sa odlišovali.
„Hm... Ešte som ťa nevidel s tou dýkou, ktorú som ti daroval. Niekde si si ju odložil?“
„Zahodil som ju,“ uškrnul som sa, čakajúc, že ho moje slová aspoň znechutia, ak nie nahnevajú, ale on namiesto kriku či odfrkovania zas len chvíľu mlčal.
„A čo vlastne robíš v meste? Tu by som ťa nečakal,“ skonštatoval nakoniec zamyslene.
„Čo tu robím, je len moja vec, pán de Noir, nemyslíte?“ pretiahol som provokatívne.
Vedľa mňa sa ozvalo pobavené zachechtanie, zachmúril som tvár. „Nevadí, aj tak som plánoval vziať ťa niekedy do mesta,“ prehlásil spokojne.
„Plánoval?“ obrátil som sa znovu k nemu a podozrievavo som nadvihol jedno obočie. „Čo tu vlastne hľadáš ty, Michel de Noir?“
Jeho tvárou sa rozbehol potešený úsmev, keď som vyslovil jeho meno. „Prechádzka,“ vysvetlil a akoby to malo čosi dokázať, oblúkom hodil rukou za seba. Jeho telo potom nasledovalo trajektóriu dlane, keď sa obrátil smerom, kde stála medzi ľuďmi celkom vynikajúca hŕstka vojakov v slušivých čiernych uniformách a pozorovala nás. Jasným gestom im prikázal odchod, ale jeden z vojakov rázne pokrútil hlavou v nesúhlas. Michel de Noir teda začal gestikulovať čosi ďalšie, čomu som už teda vôbec nerozumel, ale zdalo sa, že to nakoniec vojakov presvedčilo a v upravenom húfiku sa pobrali z dohľadu.
Michel sa obrátil späť ku mne so spokojným úsmevom, a ja som cez jeho plece ešte mohol vidieť, ako sa jeden z vojakov, ten v najkrajšej uniforme, na moment zastavil a pozorne si ma zmeral pohľadom, kým nasledoval ostatných. Tá uniforma sa mi zdala byť znepokojujúco povedomá.
„Toto nie je váš les a ja ti bez vojakov nemám ako ublížiť, nie?“ opýtal sa, ale bez toho, aby čakal na nejakú odpoveď, pokračoval. „Čo keby si teda bol aspoň nachvíľu trochu uvoľnenejší a užil si so mnou trochu zábavy?“ navrhol.
„Akej zábavy?“ znovu som podozrievavo skrivil obočie.
Michel de Noir sa úprimne zasmial. „Sme v meste, dá sa tu vidieť kopa vecí. Snáď sa len nebojíš, že ťa stiahnem do nejakej temnej uličky a...“
„Ani náhodou,“ skríklo moje urazené ego.
„Takže môžeme ísť,“ znovu sa spokojne usmial a vykročil.
„A čo ak nechcem?“ nadhodil som a on sa v tej chvíli znovu zastavil.
„Nebuď baba, Lil,“ provokoval.
„Nevolaj ma Lil,“ automaticky som sa na to chytil.
„Tak poď,“ vzal ma za okraj rukávu a ráznym krokom ma ťahal za sebou. A ja som sa z nejakého zvláštneho dôvodu nedokázal tomu brániť, aj keď som chcel. A vlastne možno nechcel... Zamračil som sa, vytrhol som si rukáv z jeho zovretia a ďalej som kráčal za ním, s hranou nespokojnosťou na tvári. Ale prečo odrazu len hranou...?

Mesto, ktorým ma Michel viedol, sa nezdalo byť rovnakým mestom, ktoré som už navštívil toľko krát predtým. Stalo sa z neho úplne iné miesto, keď som si začal všímať veci, ktoré som inak nepokladal za podstatné, alebo nejako zaujímavé. Vlastne by som si ich sám nevšimol ani teraz, ak by sa pri každej zaujímavej veci Noir nezastavil, alebo na ňu nepoukázal. Najskôr som len kráčal za ním a spomalil som, kedykoľvek spomalil on so zámerom počkať na mňa, po niekoľkých minútach som ale už kráčal popri ňom a skúmal som veci, ktoré si všímal on zrejme celkom prirodzene.
...
„Naozaj ťa vychovali dvaja muži?“ overil si Michel de Noir prekvapene moje posledné slová, povedané ledabolo, len tak na okraj poslednej debaty.
So samozrejmým výrazom som prikývol.
„Hm,“ pretiahol zamyslene. „A oni sú...“ začal a zjavne schválne nedokončil, hľadiac na mňa veľavýznamným pohľadom, akoby som mal prirodzene pochopiť, na čo myslí a odpovedať mu. Isteže som vedel, na čo naráža, pýtali sa na to všetci. A tak som rovnako ako pri hocikom inom len nechápavo vydvihol obočie, hrajúc nevedomosť.
Michel de Noir sa pobavene zasmial a s rozžiarenou tvárou si premeral môj výraz. „Občas mi pripadáš ako malé dieťa,“ smial sa ďalej, stojac v tieni murovaného mestského domu, pre hrejúce slnko, spôsobujúce nepríjemnosti na noc zvyknutému šľachticovi.
„Vážne?“ daroval som mu pohľad hodný pomsty bohov a ignorujúc jeho ďalšiu existenciu som sa otočil a vykročil som k uličke, odkiaľ sa niesla hudba. Mesto už nebolo tak tiché a mŕtve, ako keď som prišiel, stánky a ľudia zaplnili ulice, po ktorých sa v slnečnej žiare niesla vzrušená vrava a zjednávanie s obchodníkmi, ktorí sem prišli predať svoje výtvory.
Zastavil som sa pri skupinke komediantov, predvádzajúcich za peniaze svoje kúsky a hrajúcich na rôzne hudobné nástroje, lákajúc tak ľudí prizrieť sa bližšie.
Michel kráčal hneď v závese za mnou a zastavil sa vedľa mňa, keďže som sa rozhodol baviť na vystúpení tých šašov. Uškrnul som sa, keď som si všimol, že už nestojí v tieni, ale priamo vedľa mňa a horúce slnko mu pleští presne na hlavu. Tie čierne vlasy ho museli priam priťahovať. Vlastne sa mi zazdalo, že to nie je len slnko, koho Michel de Noir priťahuje, keď som si všimol kradmých pohľadov ľudí. Hľadeli naňho obdivne, očarene, ba dokonca aj závistlivo, ale on si to zdá sa vôbec nevšímal, pozeral sa na niečo, o čom si myslel, že ma zaujalo, občas na mňa mrkol kútikom oka, akoby kontroloval, či som ešte tam a či sa bavím. Ak by som sa nad jeho konaním zamýšľal, možno by mi prišlo smiešne, možno až roztomilé, ale ja som sa nezamýšľal, nie v tej chvíli. Asi som nemyslel vôbec, keď som sa naňho díval a skúmal som jeho spokojný, veselý výraz, súmerné rysy jeho tváre; mliečnu Noirovskú pokožku bez chybičky krásy, úsmev, ktorý sa dal nazvať pôvabným; tmavé oči, upierajúce sa kamsi dopredu na hŕstku komediantov a smejúcich sa ľudí, čierne vlasy, zviazané na zátylku bielou stužkou; úhľadný, biely golier košele, lemujúci rovnako bledý krk, potom padnúcu vestu zo srnčej kože a nohavice, zdajúce sa byť vojenskými... Nevedomky, nerozmýšľajúc som takto mapoval celý jeho zjav, jeho telo, v hlave úplné nerozmýšľajúce prázdno. Nemyslel som si o ňom nič, nemyslel som si, že je prekrásny, aj keď ľudia naokolo zjavne áno, nemyslel som si ani, že je škaredý... Snáď prvýkrát v živote som na niekoho výzor nemal ani svoj tajný, osobný názor, aj tak som však od neho nevedel odtrhnúť zrak. Možno to bolo pre to nerozmýšľajúce prázdno v mojej hlave, ale vôbec som sa od neho pohľad odtrhnúť nesnažil. V tej chvíli som vlastne ani nevedel, že sa naňho pozerám, ako sa naňho pozerám...
A potom pozrel on na mňa. Pomaly, najskôr tak kontrolne len kútikom oka, potom ku mne obrátil tvár a hľadel mi priamo do očí. Mal som hneď odvrátiť pohľad, nie je slušné na niekoho takto civieť, no mne ešte stále trvalo niekoľko ďalších sekúnd, kým sa tmavé prázdno v mojej hlave zaplnilo myšlienkami a čosi mi prikázalo, aby som sa pozrel inam. Obrátil som zrak kamsi zaňho, tváriac sa, že som celý čas pozeral na ten bod. Bol to vlastne len nejaký dom na konci úzkej uličky, v pozadí za ním sa týčila hodinová veža. Automaticky som pozrel na ciferník, ručičky hodín boli už dávno za miestami kruhu, kde mali byť v čase, kedy som sa mal na námestí pri studni znovu stretnúť so Sashom. Dovtedy som naňho vôbec nemyslel, dalo by sa dokonca povedať, že som zabudol, s kým som sem prišiel a s kým som mal aj odísť.
„Musím ísť!“ A takto som sa bez nejakého upozornenia, bez ďalších slov otočil a vykročil som z uličky von na hlavnú ulicu.
„Lil?“ donieslo sa ku mne zozadu nechápavo. „Kam ideš?“
Neodpovedal som. Vlastne opäť vôbec neviem, čo som si myslel, keď som mieril na to námestie, ale určite som vedel, že ak Michel de Noir pôjde za mnou, bude sa musieť stretnúť so Sashom. Pri tej predstave sa vo mne dvíhal opar akéhosi zvrhlého potešenia a snáď som sa za svoju zlomyseľnosť ani nehanbil.
A zmätený Noir len slepo kráčal za mnou, stále viac spomaľujúc, unavený a zmorený slnkom za mnou nestíhal. Obzrel som sa za ním, jeho tvár sa mi mihla v dave na ulici, jej výraz bol nechápavý, ukrivdený. Čo som zas urobil? – sršalo z neho a ja som mu len kývol na rozlúčku a pridal som do kroku. A vtom som do niekoho narazil. Akýsi neznámy starec. Slušne som sa ospravedlnil, chcel som mu pomôcť pozbierať veci, ktoré sa mu vysypali z prúteného koša, ale on ma odbil a rukou mi mrzuto naznačil, aby som zmizol.
Obzrel som sa za seba na ten dav, ktorý pohltil Michela, už po ňom nebolo ani stopy. Ticho som usúdil, že sa predsa stalo lepšie, keď som sa mu znovu vytratil a opätovne som vykročil smerom na námestie. No to už ma znovu ktosi zadržal, tento krát však ten správny človek. Sasha sa predo mnou objavil akoby z ničoho, na tvári namrzený výraz.
„Kde toľko trčíš? Myslel som, že by sme sa ešte mohli ísť spolu porozhliadnuť po meste,“ vybafol na mňa, no hneď vzápätí sa usmial. „Žiariš, Lilian, to si sa tak nasýtil?“
Razom som si prekvapene pozrel na dlane a hneď na to mi došlo, že to Sasha nemyslel doslovne a zmätene som zdvihol pohľad zas k nemu.
„Ako to myslíš, že žiarim?“
„No, vyzeráš tak... Zase ty?“ prerušil sa v polovici vety a uprel zlý pohľad dozadu cez moje plece. Obrátil som sa, aj keď mi bolo dopredu jasné, kto sa opätovne vynoril z davu ľudí na hlavnej ulici.
„Čo tu chceš, škriatok?“ opýtal sa Michel de Noir tónom, ktorým som ho počul hovoriť jedine so Sashom.
„Čo tu chceš ty, trpaslík?“ oplatil mu Sasha, akoby sa tí dvaja poznali už roky a boli starí nepriatelia. Na moment mi napadlo, či to skutočne nie je tak, že sa už dlho poznajú a majú spory z minulosti, ale hneď som tú myšlienku zavrhol, aj keď by bola dobrá na zdôvodnenie tej prehnanej nevraživosti.
„Som tu s ním,“ kývol ku mne rukou Noir.
„Tak to sa pletieš, som tu s ním ja,“ protirečil mu chlapec so škriatkovskými vlasmi skôr, ako som stihol sám čosi povedať.
„Zaujímavé, že doteraz bol so mnou...“ preniesol šľachtic samoľúbo a víťazne sa uškrnul, keď sa na tvári Sashu objavil zaskočený výraz.
„Takže si chcel dve hodiny čas na to, aby si sa mohol stretnúť s ním?“ obrátil sa ten na mňa s hysterickým podtónom v hlase.
Bol som zaskočený jeho otázkou, a aj keď som sám vedel, že je absurdná a nepodložená, zvonku navonok to asi vyzeralo presne tak, aby sa to mohol opýtať.
Uvedomil som si, že brzdíme prirodzený tok ulice a ľudia našu nevraživú atmosféru obchádzajú veľkým oblúkom.
„Nemusím ti nič vysvetľovať,“ odbil som ho nedotklivo, zároveň si uvedomujúc, že robím chybu, keď rovno nepoviem, že to tak nebolo, pretože najviac nedorozumení na svete vzniká práve preto, lebo niekto nepovie niečo priamo.
„Tak vidíš, ide so mnou!“ fľochol Michel po Sashovi a oslabeným stiskom ma schytil za ruku, aby ma odtiahol niekam preč.
„Ani náhodou! Spolu sme prišli, spolu odídeme,“ nesúhlasil Sasha a vzal ma za druhú ruku, aby ma potiahol svojím smerom.
V tej chvíli som sa prebral zo zarazenia a skôr, ako sa stihol každý z nich rozbehnúť na inú stranu, nahnevane som sa im obom vytrhol. Vbehla do mňa obrovská zlosť. Načo robia také scény? Ako si dovoľujú hádať sa tu o mňa ako o nejakú vec? Ako si dovoľujú rozhodovať s kým a kam pôjdem? Prečo si myslia, že chcem niekam ísť čo i len s jedným z nich? Prečo by som vôbec mal? Vlna rebélie zvalcovala moje zmýšľanie a ja som odstrčil Sashu z cesty takou silou, akú by upír na verejnosti nikdy nemal ukazovať a jeho nepripravená maličkosť sa s rachotom a praskaním zrútila priamo do akýchsi drevených prepraviek, ktoré boli práve nakladané na voz v postrannej uličke. Nestaral som sa o to, rozhorčene som sa vybral preč, kľučkujúc pomedzi ľudí, prechádzajúc cez neveľké námestie, a nakoniec mieriac najkratšou cestou z mesta.
Ale nebol by to predsa môj život, ak by za mnou niekto zas nevykrikoval moje meno. Pár metrov za mestskou bránou, keď už som spomalil, mysliac si, že som ďaleko a mám pokoj, ma Michel de Noir dohnal, zdanlivo dnes začínajúc s novou taktikou uháňania, kedy ma už nenechá len tak odísť, ale bude za mnou utekať do úplného konca, až kým ja, alebo on nepadneme na zem vyčerpaním. On od toho nemal ďaleko, to mi bolo s blížiacim sa poludním úplne jasné.
„No tak, Lil!“
„Nevolaj ma Lil!“ húkol som dozadu, znovu zrýchliac krok.
„Nechcem, aby si zas odišiel nahnevaný,“ kričal, stále sa mi vzďaľujúc.
„Prečo mi už konečne nedáte pokoj, pane?“ zašomral som si sám pre seba tak potichu, že to iste nemohol počuť.
Ďalej som pred ním šiel cez suché polia až na lesnú cestu. Stále neodbytne kráčal za mnou, zdalo sa mi, že sa snaží pridať, ale už mu sily nestačia, slnko si berie svoju daň na jeho chladnom tele. A on už za mnou nekričal, neprikazoval mi zastať, nepresviedčal ma, len za mnou šiel, ako keď sa vám noha zapletie do suchej trávy a vy ju potom vláčite zo sebou, omotanú okolo členka. Obzrel som sa, stále stíhal tak desať metrov za mnou, na jeho tvári sa zračilo odhodlanie dosiahnuť, čo si zaumienil. Tá jeho tvrdohlavosť, tupá zaslepenosť ma vytáčala k nepríčetnosti. Ak ma neprestane sledovať... Zaťal som päste.
Lístie na lesnej ceste za mnou šuchotalo stále hlasnejšie, ja som kráčal stále viac naštvane. Mohol by som mu ujsť, ak by som chcel. Mohol by som začať utekať a on by nemal šancu. Ale... utekať? Nie, ja predsa nebudem utekať!
Ako náhle tá myšlienka preletela mojím podvedomím, prudko som sa obrátil a stočil som krok späť jeho smerom. Keď si to Noir uvedomil, zastavil sa, no jeho reakcie boli príliš spomalené a ja prirýchly, nestihol sa ani spamätať, keď som ho v rýchlosti nabral a prirazil chrbtom o najbližší strom. Zaprel som ruky o drapľavú kôru vedľa jeho hlavy opretej dozadu o kmeň, navážil som sa na jeho telo a sklonil som sa k jeho tvári, aby som mu mohol hľadieť zblízka do očí.
„Ne-lez-za-mnou,“ odslabikoval som mu pomedzi zaťaté zuby, zlostným pohľadom mu hroziac, že ho roztrhám na kúsky, ak mi nedá pokoj.
A on na mňa len hľadel tými atramentovými očami, s pootvorenými perami, cez ktoré ma na tvári ovieval jeho teplý dych a nič nevravel. Neprikyvoval, nebránil sa, dokonca sa mi zazdalo, že ani nedýcha. Mohol som to cítiť, lebo som ho k stromu pritláčal vlastnou hruďou. Ale on trhane hlasno vydýchol, čo spôsobilo, že som sa navážený na jeho hruď priblížil k jeho tvári ešte trochu bližšie a jeho oči nabrali zvláštny lesk, keď sa prehnali po mojej tvári a upreli sa mi na pery s takou silou, až mi v nich zabrnelo. Uvedomil som si, že svojím vydýchnutím ma dostal príliš blízko, že vlastne to možno vôbec nebrneli moje pery, možno už to boli tie jeho, čo som cítil, lebo boli tak blízko.
Znovu zdvihol zrak hore k mojim očiam a iskra v tých jeho ma prebrala zo zamyslenia nad jeho podlým výdychom.
„Ďakujem, že si rozumieme,“ prehovoril som spomalene a neskutočne tichým hlasom. Akoby bolo posledných pár okamihov spojených do čohosi... Akoby kvapka rosy ticho, pomaly stekala po liste, nezávisle od ostatného sveta a vo chvíli, kedy skĺzla zo špičky a dopadla na zem... Spamätal som sa bez toho, aby som vedel, že som predchádzajúcu chvíľu bol mimo.
Obrátil som sa na odchod, Michel de Noir ešte stále opretý o strom, oči uprené dopredu, pery pootvorené presne, ako som ho tam nechal stáť. Zdalo sa mi, že som vyhral, že už mi dá pokoj.
Po pár mojich krokoch sa ale ozvalo pár jeho. A vo chvíli, keď už som sa chystal dokonale prebrať z toho spomaleného sveta, v ktorom na mňa jeho oči zblízka hľadeli, ozvalo sa za mnou ťažké žuchnutie do lístia. Zarazene som sa zastavil, no skôr ako som sa otočil, aby som sa pozrel, vedel som presne, čo sa stalo.

Nie je vôbec ťažký – napadlo mi. Ale nie zas ani najľahší – zafučal som námahou. Mal som ho tam nechať. Určite. Ale nemohol som... Nechať ho samotného a do bezvedomia vyčerpaného uprostred lesa a hádať, že ho niekto nájde. Čo ak by ten niekto nebol na jeho strane? Čo ak by prišiel o život? A čo ma to vôbec trápi? Sám pre seba som si pokrútil hlavou a rukami, slabo ma držiacimi odzadu okolo krku, jemne trhlo.
Telo de Noira, ktoré som niesol na chrbte, nebolo v bezvedomí, avšak príliš slabé na to, aby sa mohlo samé pohybovať. Nemal som ani tušenia, kam sa ho chystám odniesť a čo s ním mám urobiť, pre zatiaľ som sa ale plánoval dostať domov aspoň ja.
Paže sa okolo môjho krku zovreli o niečo silnejšie, Michelova tvár sa mi beztrestne zaborila do vlasov.
„Vyhral som,“ hlesol slabo, ale s počuteľným úsmevom na perách.
„Čo myslíš?“
„Ideš so mnou,“ odtušil.
Nemohol som inak, ako sa usmiať, aj keď by sa dalo polemizovať o tom, či idem dobrovoľne, aj či nevyhral ľsťou, keď ho teraz bezvládneho nesiem na chrbte neviem kam. Moje kroky a občasné zafučanie sa niesli lesíkom do rytmu s vtáčím spevom. Ja som ho počúval, upokojoval ma.
„Kto je ten škriatok?“ zamumlal Noir, keď som dlho nič nevravel.
„Prosím?“ opýtal som sa pobavene, odmietajúc volať lúhovníka škriatkom.
„Drž sa od neho ďalej, má postranné úmysly,“ poučil ma a ja som sa nemohol zdržať úškľabku.
Zdá sa, že to Michel s hlavou zvesenou popri mojej cítil. „Prečo sa smeješ?“
„Lebo je to vtipné, keď to poviete práve vy, pán de Noir,“ doberal som si ho. Asi by som sa nesprával tak uvoľnene, keby som nevedel, že je na pokraji síl a ledva drží viečka rozlepené. A možno má vlastne oči zavreté. Dokonca som si bol práve schopný priznať, že tú jeho otravnosť môžem nazývať odhodlanosťou a tupú zaslepenosť aj cieľavedomosťou. Za tak neškodného som ho práve považoval.
„Neviem, o čom hovoríš,“ preniesol hrane nevedome.
„O tvojich postranných úmysloch, Michel de Noir,“ znovu som sa uškrnul.
„Iste,“ prehovoril, akoby si práve na niečo spomenul a slabo zdvihol hlavu. Otrel sa pri tom lícom o môj spánok, pokožka na jeho tvári naozaj bola tak hladká, ako som predpokladal. „Nezabudol som na ne,“ tento krát sa úškľabok ozval v jeho slovách, keď hlavu znovu sklonil dolu, no teraz priložil pery k môjmu uchu. Rozhodol som sa to pre začiatok ignorovať, avšak keď vzal medzi pery moju medenú náušnicu a zaťahal, stisol som prsty, pridŕžajúce ho pod stehnami, na znak výstrahy. Možno to šľachtic nepochopil správne, možno to ignoroval, prešiel okraj ucha špičkou jazyka, až dolu k miestečku pod uchom, o ktorého citlivosti som dovtedy ani netušil. Až keď sa jeho vlhký jazyk dotkol toho miesta a mne prešli po tele zimomriavky.
„Prestaň!“ prikázal som v rámci možností pokojne.
„A čo ak nie?“ Jeho pery pokračovali dolu na môj krk, kde ukladali jemné, krátke božteky.
„Povedal som, prestaň, Michel!“ zvýšil som hlas o poznanie podráždenejší.
A on len nepatrne pokrútil hlavou, aby mi jeho jazyk vzápätí prekĺzol po krku. V tej chvíli som urobil hneď prvé, čo mi napadlo a to bolo, že som jednoducho pustil jeho nohy, ktorými som si ho pridržiaval visiaceho na chrbte a jeho nepripravené zovretie zoslabnutých rúk v náhlom úľaku povolilo, aby hneď v ďalšej chvíli s hlasným uh na perách dopadol na zem do lístia.
„To bolo kruté,“ zalapal po vyrazenom dychu.
„Povedal som, aby si prestal,“ zopakoval som mu vážne a obrátil som sa na odchod.
Po pár krokoch sa za mnou ozvalo ukrivdené: „Hej, hádam ma tu...“
„Buď rád, že som ťa za to, čo si práve predviedol, rovno nezabil,“ odbil som ho a pokračoval som v odchode. No nutkavý pocit ma donútil ešte raz sa obzrieť na Michela de Noira ležiaceho v suchom lístí uprostred lesnej cestičky, s hlavou rezignovane zvalenou dozadu, hľadiac kamsi do zelených korún stromov na všade sa ozývajúce vtáctvo.
„Zbohom, pán de Noir,“ prehlásil som pochmúrne a definitívne som vykročil preč, keď vtom mi cestu zastal vojak v čiernej uniforme s fialovým odznakom na hrudi...




Comments

( 7 comments — Leave a comment )
(Anonymous)
Dec. 29th, 2010 11:45 am (UTC)
Rumie
Rozplynula jsem se, báječná kapitola, jako vždy! :-)
(Anonymous)
Mar. 27th, 2011 12:49 pm (UTC)
Ahoj. Moc díky za Tvoje povídky, jsou super. Jen bych Tě chtěla poprosit, zda by šlo znovu uploadovat další, tj. 6. a potom také 8. část této povídky. Nechtějí se mi zobrazovat. Díky. Věrka
neko_the_uke
Mar. 27th, 2011 01:09 pm (UTC)
6. a 8. sú kapitoly Nori :) Pozrieme sa na to :)
noritenshi
Mar. 28th, 2011 02:58 pm (UTC)
No, som to checkovala a dnes už napr. osmička ide. Takže dúfam, že to je len chyba LJ, ktorú čoskoro odstránia. Kebyže nie, tak to skúsim prerobiť.
(Anonymous)
Mar. 28th, 2011 03:31 pm (UTC)
Super, díky za snahu. Věrka
(Anonymous)
Apr. 13th, 2011 04:07 pm (UTC)
Díky za ten link, jste zlatíčka. Věrka
Zuzana
Jan. 29th, 2013 07:45 pm (UTC)
Teda, čo všetko je Michel schopný urobiť :) je podarený ako sa snaží :) Zase krásna kapitola. Ďakujéééém.
( 7 comments — Leave a comment )

Profile

ciel boizurabu
boyslove_sk
Slovenský yaoi blog

Page Summary

Latest Month

May 2013
S M T W T F S
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
262728293031 
Powered by LiveJournal.com
Designed by chasethestars