?

Log in

No account? Create an account

Previous Entry | Next Entry

Zakázaná krv 2/18

Názov: Zakázaná krv
Autor: Neko-Nori
Popis: Voľné pokračovanie Zradcov krvi.

Hlavnou postavou tejto kapitoly je šľachtic, ktorý sa potuloval v prvej kapitole lesom. Bratranec Shirleyho de Noira, alebo... Ako to povedala Neko? Ťažký charakter ľahších mravov? :) Takže nech sa páči, prichádza... 

2. kapitola

 

Udupaná zem pod kopytami koňa tlmila ozvenu jeho krokov. Navôkol bolo ticho, len popri múre, obháňajúcom malý dvorček, sa mihol sluha, zavrel úzku bránu, ktorou som práve vkĺzol dovnútra a znova sa stratil. Obloha začínala hrať svetlou modrou farbou, ranné zore zhasínali, deň sa hlásil o slovo. Nebol to práve čas, v ktorý by som sa mal vracať domov, a preto som sa ani nevracal hlavným nádvorím ako obvykle. Oficiálne som vlastne ani nebol vonku, zrejme som študoval, zavretý niekde v pracovni, alebo si už možno líhal do svojej postele, prípadne do postele vládcovho syna – jediných dvoch lôžok, v ktorých som smel zaspávať. Myslím, že dnes v noci som sa naučil ďalšiu lekciu z hrubej knihy zvanej Cudzie kultúry, hej, to otca uspokojí, až sa ma spýta. Pobavene som sa uškrnul a hladko som skĺzol z koňa. Deň za mojím chrbtom sa určite vyfarbí slnkom do žiarivej krásy. Lenže niečo také som nepotreboval vidieť, a tak som chytil opraty čierneho žrebca a vedúc ho za sebou som vošiel do nízkej budovy na zadnom dvore hradu panstva de Noir, vkĺzavajúc do príjemného, senom voňavého šera.

Stajne pre príslušníkov vládcovej rodiny boli honosné a zvieratá, stojace v nich, mali tie najušľachtilejšie rodokmene sveta. Aj stajne pre kone širšieho šľachtického príbuzenstva boli stále na dosť slušnej úrovni a dalo sa v nich prechádzať ako na promenáde. Môj žrebec nespokojne zafŕkal, akoby protestoval proti tomu, kam ho to vediem. Táto široká, len z dreva postavená stavba totiž nezodpovedala luxusnému štandardu ani jednej z vopred menovaných stajní a jej osadenstvo sa môjmu vrankovi, behajúcemu za mlada po horúcich pieskoch púšte, mohlo rovnať snáď len označením kôň. Čo už, vojakom nikdy nezáležalo na tom, na čom jazdia, hlavne že to bolo rýchle a vytrvalé. Kone nemali svoje vlastné boxy, stáli v dostatočných odstupoch jeden pri druhom a lenivo chňapkali po sene, či obzerali sa po nás. Môj čierny žrebec, krásny a štíhly, budil pozornosť kobýl, a ja som počul, ako za mnou naduto odfrkuje. Spokojne som kráčal uličkou medzi zvieratami, po udupanom sene, hlbšie do stajne. Privieral som oči, možno únavou, možno príjemným chvením, ktoré sa ma zmocňovalo vždy, keď som cítil túto vôňu. Hrubý pach konských tiel, prevoňaný senom, spod neho presakujúcou suchou zemou, vôňu kožených konských postrojov a stále pretrvávajúci, dráždivý pach tiel mužov, ktorí tadeto noc čo noc chodili, náhlili sa plniť príkazy pánov, vracali sa upotení z cvičných bojov...

Môj kôň hlasnejšie zaerdžal, keď ma zrazu niekto schytil za lakeť a prudko mnou trhol k sebe. Mykol som opratami, keď som bol prirazený na pevnú hruď, a potom som ich pustil, len z čírej potreby mať voľné ruky. Zakvačil som ich do hrubej látky. Privrel som oči ešte viac. Šero sa prepadlo do temnoty a ja som ticho vzlykol, keď sa mojím telom prehnalo tisíc pocitov naraz. Drsné pery vzali moje útokom a jazyk, vydobýjajúci si prístup do hĺbky mojich úst, by ho dostal, aj keby som nechcel. Hrubé prsty sa mi zakvačili do vlasov a druhá ruka zovrela najprv môj pás, potom skĺzla na zadok a stisla ho. Zaklonil som hlavu a vydvihol som sa na špičky, lebo muž, pritískavajúci ma k sebe, bol o hlavu vyšší. Pustil moje vlasy a zvierajúc mi zadok oboma dlaňami ticho zastonal, krátkym pohybom prirazil moje boky bližšie ku svojim. Bol by som zakňučal tiež, horúčavou, ktorá sa mi nahrnula do celého tela, ale zvykol som si nedávať najavo svoje pocity. Bolo to tak lepšie. Lepšie sa tak udržiavala kontrola.

 „Pusti,“ prikázal som tlmene do dravo útočiacich pier. Muž najprv ticho vzdychol, ale potom ma nedobrovoľne pustil z drviaceho zovretia a ja som sa zase mohol postaviť na päty. Dvihol som viečka a pozrel hore. Jeho zúžené čierne oči blčali na uzde držanou, týranou túžbou.

 „Nevezmem ťa nabudúce s nami na lov, keď si budeš robiť, čo chceš a odpájať sa od družiny,“ prehovoril chrapľavo, snažiac zrejme samého seba odpútať inými myšlienkami od toho, čo mal pred sebou, čo ešte stále jemne držal prstami okolo pásu.

 „Nikto mi neprikázal byť s vami celý čas,“ dvihol som bradu, hľadiac mu uprene do očí, vyžívajúc sa v ich planúcej, temnej kráse.

 „Ale áno, povedal som predsa hneď na začiatku, že sa nikto nemá vzďaľovať od skupiny.“

 „To si prikázal svojim vojakom. Nemám informáciu o tom, že môžeš prikazovať aj pánom rodu de Noir, alebo? Urobil ťa niekto vládcom?“

Roztopašne som sa uškrnul a vytrhol som sa z jeho objatia. Chňapol po mne, ale bol som rýchlejší, so smiechom som uskočil do strany. Zasmial sa tiež, jeho hlas bol drsný, hlboký, bol nádherne mužný, dokonale sa hodiaci k niekomu, kto sa pýšil titulom kapitána vládcovej stráže. Zachytil ma za ruku, keď som sa mu pokúsil uniknúť a potiahol ma ďalej do stajne, hlbšie kde stáli predsa len tie lepšie kone, kde bolo čerstvejšie seno, viac vzduchu, viac miesta a viac súkromia... Môj čierny žrebec sa za nami pozeral a mne sa zazdalo, že sa v jeho veľkých očiach mihá pohŕdavé pochopenie, že už vie, prečo som ho namiesto na jeho teplé miestečko v kráľovskej stajni zaviedol medzi túto zberbu, vie, že bude musieť počkať a vie aj, prečo bude musieť čakať...

Zasmial som sa znova, keď ma muž v čiernej uniforme vládcových vojakov vtiahol za vysokú kopu sena, ešte len prichystanú na rozhodenie. Pomedzi škáry dosák, z ktorých bola pozbíjaná stajňa, presvitalo ranné svetlo. Prach víril vo vzduchu a dopadal na zlatisté steblá vysušenej trávy. Uškrnul som sa a oprel som sa do rohu, upierajúc oči rovno do toho sálajúceho čierneho pohľadu.

 „Čakal si na mňa?“ spýtal som sa, hlbšie, vrnivejšie, než som zvykol rozprávať obyčajne. Vojak predo mnou sa zmyselne usmial a rukou si prešiel po hrudi, po čiernom kabátiku uniformy, zvodne si ho prihládzajúc na telo.

 „Musel som sa presvedčiť, že sa vrátiš, inak by bolo zle,“ odvetil.

 „A ak by som sa nevrátil tadeto?“

 „Nemal si sa kade inokade vrátiť,“ odpovedal pokojne. Zmeral som si ho spokojným pohľadom, pretože presne toto som na ňom zbožňoval. Neponižoval sa tým, že by sa hral na hlúpeho. Neznižoval svoju hrdosť, nebál sa rozprávať sa so mnou ako so seberovným. A nemal problém povedať, čo presne chce. Pyšne to ukázať. Vlastne som si vyberal len takých. Takých, ktorí boli dosť múdri na to, aby vedeli, čo musia spraviť, ak si chcú ukázať na niekoho tak vysoko postaveného.

 „Niečo pre teba mám,“ pokračoval, hľadiac mi stále uprene do očí, len rukou siahol niekam do vrecka kabátika. Sledoval som jeho pohyb, keď neobratne vytiahol tenučkú látku, takmer priesvitnú, tmavomodrú, trblietajúcu sa. „Je presne ako tvoje oči,“ povedal a lákavým pohybom mi podal hodvábnu šatku, možno závoj. „Kúpil som to v meste, myslel som, že sa ti bude páčiť...“

Očarene som siahol po látke. Studila pod prstami, jemnučká ako pavučina, lesknúca sa ako nočná obloha po daždi. Natiahol som ju medzi rukami pred svojou tvárou, kochajúc sa v krásnej práci, obdivujúc lem tenunko obšitý zlatou niťou, takmer som nevnímal, že kapitán vojakov pristúpil znova ku mne a jeho pevné ruky si ma pritiahli k telu. Podvedome som naklonil hlavu na bok, keď sklonil tvár k môjmu hrdlu, ucítil som jeho pery na svojej pokožke, vnímajúc jemné láskanie len okrajovo. Ten závoj bol nádherný. Prekrásny. Jednou rukou som sa zachytil vojakovho ramena, druhou som si látku stále držal pred tvárou, keď ma jemne podobral a uložil na zem do sena.

 „Páči sa ti?“ zašepkal udýchane, no tón jeho hlasu ku mne doliehal ako z diaľky, odpovedal som skôr sám pre seba, keď som zavrnel: „Je krásny...“

Mäkké seno pod mojím telom voňalo a bolo neskutočne príjemné, ale to, že milujem ležať v sene zrejme aj viac ako na posteli, som vedel už dávno. Nechal som si padnúť závoj na tvár a natiahol som ruky za hlavou, prižmurujúc oči a nadychujúc sa ešte ničím nepáchnucej vône tenkej látky, štekliacej mi líca.

 „Princezná spoza mesiaca...“ zašepkal muž niekde nado mnou prerývane a jeho ruky prešli po  mojej odhalenej hrudi, ani neviem, kedy mi porozopínal kabát aj košeľu. Zasnene som sa usmial a predstavil som si sám seba v tej rozprávke. Nie, ja by som nemohol byť princeznou. Princezné boli dobré. Nekonali pre svoj vlastný zisk. To ja... To ja som asi ešte nikdy nespravil niečo naozaj nezištné pre niekoho iného...

Cítil som, ako mi rozťahuje nohy, aj ako sa snaží byť ohľaduplný, hoci jeho nedočkavosť sa stupňuje každým nádychom. Na chvíľu som sa zamyslel, či som dnes vážne chcel skončiť v sene pod ním, alebo som chcel len prejsť stajňou, trochu si s ním poflirtovať, ponaťahovať ho a odísť spať, lebo som bol naozaj unavený. Ale za ten závoj si zrejme zaslúžil odmenu a bol by som moc hrubý, ak by som mu ju nedal. Pravdupovediac, možno s tým aj rátal a možno si ma chcel tak trochu uplatiť. Ako kapitán vojakov bol múdrejší než ostatní, dokázal vymyslieť plán na dosiahnutie svojho cieľa. Hm. Vedel, že v poslednej dobe za ním chodievam menej, možno si aj všimol, že som sa už raz dakam vyparil s jedným z jeho chlapcov, s tým pekným s krátkymi tmavohnedými vlasmi... Nechcel ma stratiť? No, len dúfam, že kvôli mne zase niekto neskončí dobodaný striebrom ako minulej zimy.

 „Sebastian?“ spýtal som sa zahmlene a tenká látka závoja sa mi nadvihla nad ústami. Ucítil som, ako sa zastavil v sťahovaní mojich úzkych nohavíc z bokov a prudko sa nadýchol.

 „Volám sa Sevastian,“ sykol dotknuto.

 „Ah,“ zarazil som sa, no hneď som si pomyslel, aké trápne, nebudeme sa predsa dohadovať o jednom písmenku. „Sevastian, ako sa volá tá dedina, v ktorej blízkosti sme boli?“

 „Ako sa volá?“ odvetil s očividným nezáujmom. „Nevolá sa nijako.“

Jeho prsty sa znova zakvačili do lemu mojich nohavíc a tentoraz ich s trhnutím stiahli až ku kolenám. Začul som, ako vzrušene, ticho zastonal, a potom sa jeho prsty priamo dotkli časti môjho tela, ktorú zrejme ani poležiačky nezmáhal taký spánok ako mňa, možno práve naopak, táto poloha to budila.

 „Sev...“ hlesol som túžobne a látka závoja, nasakujúca teplým vlhkom z mojich úst, sa mi prilepila na pery. Spojil som dokopy roztiahnuté kolená a dal mu tak možnosť nakloniť sa bližšie. Ucítil som jeho horúci dych v rozkroku a blažene som zavrnel. Vojak ma túžobne pomaly vzal do úst a celým mojím telom sa rozlialo krásne teplo. Pootvoril som oči. Za tmavým závojom sa mihalo svetlo. Mihalo sa rovnako ako tam vonku pod stromami, ako tam po tej krásnej, dozlatista opálenej tvári...

 „Sevastian, kto to žije v tej dedine?“ šepol som, stratený v slasti, ktorú vojak vyvolával, nerozmýšľajúc snáď ani nad tým, na čo myslím.

 „Spodina,“ odvetil náhlivo, nemajúc v úmysle práve teraz so mnou konverzovať, keď by oveľa radšej počúval moje vzdychy.

 „Prečo sa ich zver nesmie loviť?“

 „Aby jej mali dosť na spracovanie kože pre nás. Michel, šteniatko, je to tak dôležité práve teraz?“

Naklonil sa k mojej tvári a stiahol mi z nej tmavý závoj. Vzal do úst moje pery a s tichým stonom ich potiahol. Akoby si myslel, že tým zabudnem na svoje myšlienky, znova sa odtiahol a jeho čiernovlasá hlava sa sklonila späť k mojim bokom. Vydýchol som slasťou a znova som si pritiahol závoj na tvár. Prekryl som si ním oči. Svetlo sa stále mihalo. Tancovalo. Tichunko som zastonal, premáhaný známou rozkošou, keď sa kapitán vojakov rozhodol, že za jeho dar mu musí byť dovolené hrať sa so mnou tam dole tak, ako je mu po vôli. Nech. Bolo mu to dovolené. Koniec koncov, ak to prinášalo len slasť, nebol som proti. Zahmlene som sa díval nad seba cez tenučkú tmavú látku a strácal som sa v blažených predstavách. Tá nočná vychádzka, o ktorej môj otec, pravá ruka vládcu Scarleta de Noira, nemohol vedieť, mi urobila naozaj dobre. Nadýchal som sa čerstvého vzduchu. Nebol som vonku tajne prvýkrát, ale až teraz som zistil tú zaujímavú skutočnosť. Že za hradbami hradu žijú upíri, akých som ešte nikdy nevidel...

 

Moja izba zívala neželanou prázdnotou a v spálni vládcovho syna, môjho drahého Shirleyho, tiež nikto nebol. Čo bolo na túto dobu, kedy sa malo spať, tak trochu zarážajúce, lebo Shirley bol tým poslušnejším a poriadnejším z nás dvoch a, ako mi otec nezabudol vždy pripomenúť, šiel mi príkladom. Shirley bol múdry, slušný a vychovaný, tak ako sa patrilo na budúceho vládcu nášho rodu. Áno, nie ako ja, aj to mi otec hovorieval a zvykol pritom ustarostene hľadieť k Ravenovi, ako keby mu mohol bývalý kráľ pomôcť. Pravda, niekedy som mal pocit, že mi Raven, dôležitý a stále uznávaný muž, hoci vládu už pred sedemnástimi rokmi prebral jeho syn, rozumie oveľa lepšie ako vlastný otec. Staral sa o mňa a radil mi možno ešte aj častejšie, ale do zásadných rozhodnutí môjho otca nikdy nezasahoval. Nakoniec, tí dvaja akoby tie rozhodnutia robili spolu. A tak som nikdy nevedel, koho to bola vôľa, keď sa ma rozhodli k niečomu donútiť...

Poslednýkrát som sa poobzeral po Shirleyho komnate a zaváhal, či odísť. Prázdna moja posteľ, či prázdna jeho posteľ... Nebolo to nakoniec jedno? Ak sa vyspím tu, aspoň spravím zadosť povinnosti. Aspoň v jednom otcovi nebudem klamať, keď sa ma spýta, kde som spal. Dúfam, že nebude chcieť vedieť aj to, s kým som spal. Hlavou mi prebleskla spomienka na horúce ústa kapitána vojakov a ja som si s úsmevom upravil závoj, ktorý som mal uviazaný ako šatku okolo hrdla. Bol som celkom dobrý v tom, ako dlho som otcovi dokázal tajiť, že o svoju poctivosť som neprišiel v tejto spálni a že vlastne Shirley de Noir, ten, kto sa mal stať pánom nad mojím životom a smrťou, vládcom môjho tela, sa ma nikdy nedotkol. Roztopašne som sa usadil na jeho posteli a po chvíli som sa zvalil dozadu.

Ach, Shirley... keby si vedel...

Prešiel som dlaňou po uhladenej plachte a zasnene som sa zadíval nad seba. Viečka mi začali klesať. Sebastian, či Sevastian, či hockto iný, bolo to jedno – všetci mali skúsené, drsné ruky, podobali sa jeden na druhého, podobali sa v tom, ako sa správali, ako sa ma dotýkali, čo mi dávali. Lenže ja som dnes zažil aj niečo iné, niečo, o čom by som chcel rozprávať, ak by som mal komu. Ten cval lesom, keď som sa schválne odtrhol od skupiny... To vzrušenie zo slobody, keď celý svet zrazu patril len mne... A ten zvláštny chlapec, ktorý povedal, že to nie je pravda, že sú veci, ktoré mi nepatria. Tá farba vlasov, akú som ešte nikdy na nikom nevidel... hrdzavá...

Ako sa mohlo stať, že nejaký upír nemal ani plavé ani čierne vlasy?

Je možné, že to bol... ?

 

*

 

Popchol som svojho koňa do cvalu, aby som mal hrad čo najrýchlejšie za chrbtom, aby si ma náhodou nevšimol niekto zo stráží. Vyrazili sme nedočkavou rýchlosťou, ako keby sa aj môj vraník už celý uplynulý týždeň nemohol dočkať, kedy si znova vyjdeme do lesov, a to predtým nebol zvyknutý na takéto zbesilé jazdy. Možno mu stačil len jeden raz, aby sa mu to zapáčilo. Rovnako ako mne stačil len jedenkrát a nemohol som sa zbaviť dojmu, že všetko, čo je doma, je nedostačujúce. Nudné, nezáživné, opakujúce sa. Tam vonku, za hradbami, boli výzvy, o ktorých som doteraz nemal poňatia. A po ktorých moja duša skočila ako nenásytný Roux po vidine nových, nedobitých území. Niežeby som sa niekedy porovnával s Rouxami a nikdy by som to doma nahlas nepriznal, ale v niečom sa mi ich hrubá ambicióznosť zdala fascinujúca a nenapodobiteľná.

Nevedel som, kam presne mám mieriť, ale zistil som, že si cestu celkom pamätám a orientovať sa v lese mi tiež nerobí až taký problém, na niečo bol predsa len ten vojenský výcvik, ktorý sme so Shirleym pravidelne absolvovali, dobrý. Po nejakom čase vytrvalého cvalu popod hustými zelenými korunami stromov sme sa dostali do miest, kde som sa pred týždňom odpojil od Sevastianovej skupiny a so zámerom pokúsiť sa uloviť zviera som sa zatúlal až do blízkosti akejsi dediny. Nevšímal som si ju vtedy, obišiel som ju a šiel som ďalej za srnou. Pravda, nemohol som vedieť, kto tam býva. Aké skvosty a výzvy to zastrčené miesto ukrýva...

Uškŕňal som sa, keď som zoskočil z koňa a vedúc ho za sebou som prešiel na okraj lesa. V plytkom údolí pod kopcom sa v ubúdajúcom svetle krčila k sebe hŕstka domov, zrátal som ich a bolo ich trinásť. Aký to symbolický počet, niekto by im mal povedať, že to prináša nešťastie. Takto z diaľky vyzerali domčeky malé a ošarpané, nič viac než pár zbitých dosák, poniektoré omietnuté vápnom, iné ani to nie, strechy z pevne zviazaných snopov slamy. Kúsok za nimi tiekol malý potok, len taká špinavá bačorina a na druhej strane sa údolie dvíhalo k vyššiemu kopcu, než na ktorom som stál ja. Nič, kam by som chcel zísť a pozhovárať sa s miestnymi obyvateľmi. Zadumane som prešľapol na mieste a rukou zablúdil k dýke, zastrčenej v puzdre za opaskom. Možno by bolo dokonca aj nebezpečné zájsť tam. Keď tak uvážim, len za moje šaty by si mohli postaviť ďalších trinásť domov a to z oveľa lepšieho materiálu. Hm, nie, asi by som sa tam predsa len nemusel ukazovať. Lenže ako potom...

Postával som tam asi hodinu a večerný súmrak sa začínal prepadať do tmavej noci. Ale ani rúško tmy mi nemohlo pomôcť, svietil mesiac a ak tí tam dole boli upíri, museli v jeho svite vidieť rovnako, alebo aj oveľa lepšie ako za ostrých slnečných lúčov. Rozhodoval som sa medzi rôznymi plánmi, ale žiaden mi neprišiel moc dobrý. Že by som sa vzdal neprichádzalo v úvahu, ak som sa raz rozhodol, že sem prídem a získam, čo som si zaumienil, tak nebolo pochýb, že to nejako dostanem. Lenže ako...

Zamyslene som pošúchal svojmu koňovi po ňufáku, a potom som odtrhol zrak od dediny. Otočil som sa preč od údolia a skamenel som šokom.

Ani nie desať metrov za mnou stál v tme lesa chlapec s polodlhými, hnedo hrdzavými vlasmi. Opieral sa o hrubý kmeň vysokého stromu. Ruky mal založené krížom na hrudi, na tvári zachmúrený pohľad, oči zúžené ako divá mačka. Nechápavo som naňho vyvalil oči a hneď mi napadlo, ako dlho tam už asi tak stojí a takto ma pozoruje. Vôbec som ho nepočul prichádzať. Nepočul som ho za sebou ani dýchať, dokonca som ani nevycítil jeho prítomnosť. Sakra, Michel de Noir, a to si hovoríš upírska šľachta?

 „Čo tu robíte, pane?“ zavrčal na mňa podráždene, jeho hlas znel napriek tomu ticho a niekde v hĺbkach hebko. Spamätal som sa z prvého prekvapenia a zbystril som pozornosť, niečo vo mne sa rozosmialo a dvihlo palce dohora, lebo áno, práve bola vyriešená moja dilema. Posmelene som spravil krok k nemu, on sa ani nepohol, ale ruky na prsiach skrížil ešte viac.

 „Prišiel som za niekým,“ povedal som, vkladajúc do svojich slov primeranú dávku dráždivosti a zbehol som ho pohľadom. Štíhla postava, pružná a určite ohybná, presne ako som si ju pamätal z tých pár minút, počas ktorých som ho videl naposledy. Šaty nič moc, v tenkej látke mu už tejto noci končiaceho leta musí byť snáď aj zima, ale strih nie je na zahodenie, páči sa mi, ako má halenku previazanú opaskom.

 „Za kým?“ opýtal sa podozrievavo, hľadiac na mňa a skúmajúc môj pohľad, akoby sa mu vôbec nepozdával. Zvláštne, ale ešte ani raz nesklopil oči. Smelo som si ho premeral znova a ticho, vábivo, som preniesol:

 „Za tebou...“

Spustil ruky k telu a naklonil hlavu na bok, lenže v jeho očiach sa nemihol zmätok, chaos, potešenie, nič z toho, na čo som bol po takomto vyhlásení zvyknutý. Len zasvietili ešte väčším nepochopením a podozrievavosťou a on ustúpil od stromu. Siahol si na opasok a ja som si všimol, že za ním má niečo zastrčené, zrejme jeho zbraň.

 „Nemusíš sa ma báť,“ povedal som rýchlo a odzbrojene, pobavene som dvihol ruky, aby videl, že sa naňho nechystám útočiť.

 „Ja sa ťa nebojím,“ sykol nedotklivo, lenže nespustil ruku zo svojej zbrane. „Len povedz, čo tu zase chceš!“

Premeral som si jeho ostražito napätú postavu. Pohľadom som sa zastavil na neuveriteľnej farbe jeho rovných, smiešne zostrihaných vlasov, akoby niekto len chytil nôž a nepravidelne mu ich pozrezával – popri tvári mal kratšie pramene, a potom čoraz dlhšie a dlhšie, padali mu po pleciach a dozadu na chrbát, niektoré zo spodných pramienkov mal pozapletané v tenkých vrkôčikoch. Blažene som sa usmial a uvedomil som si, že to nechcem naťahovať, že sa chcem tých vlasov dotknúť. Vyzerali mäkko. Chcel som vedieť, či sú mäkké naozaj. Hneď.

 „Chcem teba,“ šepol som podmanivo, zvodne, zašepkal som to všetkým svojím zvádzajúcim umením, ktorého som sa naučil za posledné roky. Prižmúril som viečka, pootvoril som ústa, jemne naklonil hlavu na bok a zadíval som sa mu do očí tak intenzívne, že musel pocítiť moju túžbu, aj keby nechcel. Cúvol o krok dozadu. Jeho oči neurčitej hnedo-zelenej farby sa rozšírili. Výborne. Pokročil som k nemu, nepúšťajúc ho zo zajatia svojho pohľadu. Chcem ťa. Vôbec neviem, kto si, vlastne som si ťa celého ešte ani poriadne neobzrel. Je mi to jedno, obzriem si neskôr. Teraz ťa chcem a chcem vidieť farbu tvojich divných vlasov zblízka, poriadne zblízka.

 „Nepribližuj sa ku mne,“ zašepkal ticho, no tak dôrazne, že som naozaj ostal stáť. Dívali sme sa jeden druhému do očí, ale zrazu som si uvedomil, že ho nemám v zajatí tak, ako som si myslel. Všimol som si, že pomaly vyťahuje spoza opaska dlhý nôž. Nechápavo som na to pozeral, netušiac, čo sa stalo. Spravil som niekde chybu? Prečo... On si neuvedomuje, čo som mu práve povedal, čo som mu práve ponúkol?

 „Odíď, lebo ťa zabijem,“ povedal výhražne a ďalej odo mňa cúval. Jeho oči sa blýskali niečím nebezpečným, niečím divokým, v živote som také oči nevidel. Ohúrene som tam stál a pozeral som sa, ako niekto, komu som práve povedal, že ho chcem, odchádza.

 „Ty ma odmietaš?“ vyhŕkol som neveriaco, lebo nie, niečomu takému sa naozaj uveriť nedalo.

 „Odmietam? Čo?“ dostal zo seba chlapec snáď ešte neveriacejšie a nechápavejšie ako ja a začal cúvať rýchlejšie.

 „Neodchádzaj...“

 „V živote sem už nechoď!“

Otočil sa a rozbehol sa preč. Jeho hnedé, červeno sa lesknúce vlasy sa mihli tmavým povetrím.

 „Počkaj, ako sa voláš?“ vykríkol som za ním. „Kde ťa nájdem? Počkaj, to predsa...“

To predsa nie je pravda. Zdesene som sa pozeral, ako mizne medzi stromami. Utekal rýchlo ako srnka, možno aj rýchlejšie. Chlapec, za ktorým som sem prišiel a myslel, že ak si so mnou ľahne do lístia pod stromami, bude to krásna romantika, voňajúca lákavou zakázanosťou ešte viac ako to, čo som zažíval s poddanými na hrade. Lenže on mi dal košom. Utiekol skôr, ako som mal možnosť čo i len bližšie si prehliadnuť jeho vlasy, odhaliť odtienky jeho očí, skôr ako som sa k nemu priblížil na dotyk. Skôr, ako som mohol zistiť, kto to vlastne je a prečo vyzerá úplne inak než každý jeden z upírov, spýtať sa ho, či je pravda, že jeho rodičia boli každý inej krvi a ako je potom možné, že prežil...

Hľadel som pred seba a nedokázal som zavrieť ústa, lebo ešte nikdy, ešte nikdy sa nenašiel niekto, kto by na moju priamu výzvu neodpovedal radostným áno, niekto, kto ma naozaj odmietol a nechal stáť uprostred noci na opustenom mieste ako toho posledného úbohého chudáka. Vyvalene som si siahol k tvári, prešiel som si prstami po lícach, uisťujúc sa, že som to stále ja, Michel de Noir, ktorého tajne volali kráska hradu, rýchla smrť, či neodolateľné pokušenie. Ale moja pleť bola stále rovnako hebká, nos, brada, všetko na svojom mieste, len pery sa mi trochu chveli, akoby sa chceli rozplakať... On vážne odišiel??

Podišiel som späť k svojmu koňovi a hľadiac mu do nemej tváre som sa ho ohúrene spýtal: „A čo teraz?“

Mám sa vrátiť? Tajne sa preplížiť domov cez stajňu vojakov a dúfať, že nikoho nestretnem? Vkradnúť sa do Shirleyho komnaty, a potom sa pred otcom tváriť, že som bol znova s ním? Ešte aj moja ruka sa triasla, keď som siahol do hustej čiernej hrivy. Nemyslel som si, že mi môj obvyklý stereotyp života niekedy príde nudný. Vlastne nebol nudný. To len toto tu... ten hrdzavo-vlasý chlapec... bol tak znepokojujúci a udivujúci ako ešte žiaden pred ním a celé moje telo sa zrazu chvelo potrebou plaču, lebo moje túžby ešte nikdy nedostali zreteľnejšie stop a ja som ešte nikdy nezažil sklamanie. Prehru?

Zaryl som prsty hlboko do konskej hrivy a zaťal som pery.

Ja neprehrávam.

Nikdy.

Comments

( 2 comments — Leave a comment )
(Anonymous)
Dec. 15th, 2010 06:28 pm (UTC)
Rumie
WOW, čím dál tím lepší!!
Zuzana
Jan. 28th, 2013 07:47 pm (UTC)
Tak, toto si tá kráska zaslúžila:)Bude musieť zabojovať zlatíčko :) Už sa na to teším. Alebo sa toho bojím?
Dokonalá kapitola.
( 2 comments — Leave a comment )

Profile

ciel boizurabu
boyslove_sk
Slovenský yaoi blog

Page Summary

Latest Month

May 2013
S M T W T F S
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
262728293031 
Powered by LiveJournal.com
Designed by chasethestars